Kto máte voľný víkend, určite sa choďte pozrieť do Štiavnických vrchov. Krajina si hrá svoju vlastnú symfóniu farieb a vytvára tak estetické divadlo, na ktoré sa nezabúda. Ak nie ste milovník prírody a jej fascinujúcich obrazov, skúste už vyššie spomínanú krčmu. Nie je to síce hustá diskotéka po plafón zaplavená rozpálenými dievčatami :-D ale určite si tam príde na svoje milovník tzv. "štamgastickej múdrosti" zadarmo sa šíriacej práve takýmito stretnutiami do sveta.
Vďaka výlukám na mojom vlakovom spojení som bol nútený predĺžiť môj "prestupný pobyt" na "pobyt dlhodobejšieho charakteru". Povzbudený otváracími hodinami železničného lokálu som sa vydal sadnúť si za stôl a objednať si tú najlepšiu kofoloidnú malinovku, aká je tam dostupná. Ovlažil som pery sladkým plagiátom "tej pravej hnedej" a z batohu vytiahol knihu Rudolfa Jašíka - Námestie sv. Alžbety. Zadal som vcelku jednoduchý program a to čítať s porozumením a čakať na vlak. Ako veľmi som sa však mýlil, keď som dúfal, že sa budem sústrediť viac na vety na papieri ako na tie vyslovené u vedľajšieho stola. Skúsim Vám v skratke opísať osadenstvo krčmy pre lepšie pochopenie problematiky.
Prvý štamgasta - šesťdesiatnik, podnapitý, trocha pobláznený, ostatní si z neho robia posmechy. Druhý štamgasta - šesťdesiatnik, z toho čo som zachytil priateľ prvého štamgastu, ale vďaka hrubým nadávkam, ktorými ho častoval viac ako je slušné :-) som vycítil určitý rozkol v ich kamarátstve. Tretí, štvrtý štamgasta - chlapi robiaci si z prvého a druhého štamgastu vtipy. Piaty štamgasta - nebol ani tak štamgastom ale ex-štamgastom (presťahoval sa) ale v duchu hesla "Raz štamgasta, navždy štamgasta." sa rozhodol počkať na ďalší vlak.
Dosť som sa pobavil na tom, ako chcel ten prvý vyhodiť svoj dom do vzduchu kilom sem(n)texu za to, že od neho pýtajú peniaze za plyn a vodu. „Však on predsa chodí po vodu do prameňa a plyn aj tak nepoužíva!“ hromžil na systém. (Nepodarilo sa mi zachytiť, ako si varí. Asi žije iba na pive a vode. Pivo je chlieb, voda tekutiny). Moment zlomu nastal asi po polhodine, keď sa do krčmy privalili štamgasti šesť až desať. Začala sa hlučná vrava, niektorí sa nevideli dosť dlho, tak prešlo na pozývanie na pivo a iné. Téma došla, tak ako v každej dobrej krčme, na politiku a v zapätí na prijatie eura. Ozval sa taký trojhlas, aj keď totálne nesynchronizovaný "Načo ste štrngali kľúčami ?" a maximálne skoordinované posmechy a pohľady.
" Vidíš Paľo, keby si sa vtedy nehral na muzikanta s tými rynčátkami, nemali by sme tu teraz Úniu."
Niektoré veci sa proste nemenia. Násobky nuly, rodinkárstvo v politike a títo chlapíci :-)
