Zdanlivo obyčajný deň sa zmenil na neobyčajnú príhodu. Začalo sa to nedávno, asi pred 2 týždňami. Prechádzal som sa len tak po parku. Rozmýšľal som o tom, ako strávim zvyšok svojho života. Veď 28, to už je predsa nejaký ten vek. Hlavne pre skrytý talent, za ktorý som sa pokladal. Moje smelé ilúzie zrazu pretrhla vôňa čerstvej kávy. Povedal som si, že pri šálke dobrej NESCY nemôžu moje mozgové bunky utrpieť nejakú vážnu ujmu. Smelo som teda išiel za autorom toho zázraku, ktorý sa nachádzal na druhej strane ulice. Kaviarnička s dosť nezvyčajným názvom „U Skauta“ sa navonok javila ako maličký dedinský pajzlík s množstvom cigaretového dymu, ale s náladou ako sa patrí. Doteraz neviem, či tento dojem vyvolávali tie dymové sklá, ale keď som vkročil, cítil som sa ako v malom kúsku neba, kde vám priamo na stôl servíruje drogu z radu „dovolených“ ktorá vás ešte nakopne na celý deň. Rozhliadol som sa po neveľkej miestnosti, z ktorej vyžarovala akási rodinná atmosféra. Nízke, okrúhle stolíky, na každom z nich príjemne hopsajúci plamienok sviečky. Pri každom stolíku pristavené kreslá tých najrôznejších tvarov a farieb. V rohu bol barový pult, ozdobený mnohými kvetinkami, sloníkmi a podobnými vecami, ktoré vo vás navodili priam hipisácku náladu. Okrem rozmanitosti kresiel ste tu naďabili aj na širokú škálu tých najrôznejších ľudí, aká sa len v ten deň mohla v meste vyskytnúť. Na tvárach týchto ľudí ste nevideli stres, nervozitu alebo zlého manžela, neúspech v práci či v škole. Vyžarovala z nich radosť. Sprvu som si myslel, že si buď každý uhol poriadny dúšok z nejakého destilátu alebo si trošku potiahol z fajky mieru. Z omylu ma vyviedol až pán, ktorý mal na tričku napísané 68.zbor Biele Vrany. ,,Zdravím pocestného. Čo si dáme, šéfiku ?“ Vysoký, okuliarnatý a na prvý pohľad tak trošku divný chlap sa na mňa pozrel širokým úsmevom a šibalskými očami. ,,Hmm, dobrý. Prišiel som si dať kávu ? Dúfam, že sa to ešte robí.“ Už tak dosť široký úsmev sa ešte rozšíril. Bolo počuť, ako mu praskajú svaly.,,Humor. To jediné ma ešte udržuje pri živote. Prosím pane. Ak ste sa prišli vyplakať či vysmiať, opiť či dať si džús, poklábosiť si alebo len sadnúť a premýšľať nad životom, môj domov je vám plne k dispozícii.“ Ukazoval pri tom na stôl pri stene. Pousmial som sa a objednal si turka.,,Hneď to bude, šéfe.“ Po krátkej ale podrobnej kontrole kresiel som sa usadil v zelenom, nízko položenom, s ktorým som sa dokázal kývať v rytme hoc ktorej pesničky, ktorú tam púšťali. Keď ma táto forma zábavy prestala zabávať, prešiel som na spoznávanie okolia. Vedľa mňa sedeli dve ženy, celkom dobre oblečené. Asi nejaké obchodníčky, ktoré si vyšli na rannú kávičku. Nebolo na nich nič nezvyčajné, na čo by som sa mohol sústrediť, poprípade to skúmať. Presunul som teda svoj záujem na trochu zaujímavejšiu osôbku. Bol ním asi 60 ročný pán s bradou až po zem, oblečený ala môj dedko v 20. rokoch. Pobafkával si z dlhej fajky, ktorej koniec sa vždy po vdýchnutí rozžiaril a osvetľoval tak nápis na jej konci. Stálo tam ,, Za pomoc v núdzi ďakuje Albert.“ Čítal pri tom už asi 30 rokov starý výtlačok miestnych novín. Pri nohách mu v klbku spokojne podriemkaval malý psík. Fľakatý kožuch, na hrdle škvrna v tvare kravaty. Asi taký nezvyčajný, ako jeho pán. Za mojim chrbtom sa zhováral príjemne vyzerajúci párik, asi päťdesiatnici, ktorí si vedeli užívať život naplno. Spokojne sa rozprávali, smiali a pozerali na seba. Toto bola jedna z vecí, ktoré vám neuniknú. Niekedy nehovorili nič, len sa zahľadeli jeden druhému do očí a mĺkvo sedeli. Dosť dlho, povedal by som. Nie však kvôli tomu že stála reč. Proste to tak chceli, pozerať sa na seba. S láskou v očiach im to asi išlo ľahšie, ako na jazyku. Okrem nich sa ešte v rohu chúlilo niekoľko postáv, ktoré však boli natoľko zabrané do svojho dosť všedného a nudného rozhovoru, že som si ich ďalej nevšímal. Práve keď som mal chuť pozrieť sa po svojom kofeíne, z druhej strany ku mne prifrčal pán v okuliaroch a v rukách niesol šálku „Fantastickej Kávy“. Aspoň to o nej tvrdil nápis, ktorí na nej bol prevedení v akomsi zvláštnom stredovekom štýle. ,,Prosím šéfe, tu to máte. Teplé a horké. Myslím, že tak sa to kedysi robilo.“ S ľahkým, úsmevom som si šálku krásne rozváňajúcej kávy zobral. ,,Ak bude len sčasti tak dobrá, ako jej vôňa, kúpim si ešte jednu.“ Široký úsmev na tvári ,,pána v okuliaroch“ sa zjavil po druhý raz a naznačoval niečo dobré, hlavne pre mňa ,, Tak to aby som išiel robiť ešte jednu. Ešte nikto si nesťažoval na moju kávu. Dúfam, že nechcete byť prvý. Viete, s takým zákazníkom sa veľmi zle lúči.“„A prečo ?“ spýtal som sa. ,, Pozrite. Takíto zákazník ma priateľa, ktorý má priateľa. Ten má zasa manželku, ktorá má veľmi dobrú kamarátku, ktorá je zasa snúbenica istého právnika. Množstvo jeho klientov, a známych jeho klientov, to všetko sú potenciálny zákazníci. Ak nevyhoviem jemu, správa o zlej káve ,, U Skauta“ sa rozšíri všade. Už viete prečo ? Udržať si zákazníka, a nepustiť ho, pokiaľ nepovie -: Ach, tá káva je kúsok neba!:-“ V tej chvíli na mne musel byť vidieť všetok úžas, ktorý som v tom momente dokázal nazhromaždiť. Vôbec som nečakal, že mi dokáže vysvetliť, prečo sa zle lúči s nedobrým zákazníkom. ,,Musím uznať, že je to celkom zaujímavé. Tá vaša teória.“,,Ja viem.“ široký úsmev. ,,Tak čo, aká je ? Prosím, povedzte, že dobrá.“ Po tomto prejave som už neodolal a naklonil som šálku tak, aby sa zľahka dotkla mojich pier. Tú chuť som cítil už cez porcelán, ale nedalo mi. Musel som sa presvedčiť, či je to naozaj tak ... ,, Fuj.“ všetky zmysli mi v tom momente vyleteli až kdesi k čelu ,, Veď je to kentus. S prepáčením, ale toto je tá najhoršia vec ktorú som kedy pil a vy to smelo, bez hanby, nazývate kávou?“ Široký úsmev ,, Milí pane, pozriete sa okolo. Vidíte týchto ľudí. Sú to pravidelný zákazníci. Chodia sem radi. Radi si ti vypijú kávičku. Ich reakcia na svoju prvú šálku bola presne ako vaša. Teraz však bez nej nemôžu žiť a vracajú sa k nej deň čo deň. Je to kvôli tomu, že som im spravil kávu, ktorá ich chuťovým pohárikom pristane najviac, dokonca im lahodí. Nebojte sa, aj vám pripravím špeciálnu kávu. Ak samozrejme zostanete. Bol by som nerád, keby sa naplnila moja prognóza o ,, priateľoch môjho priateľa“ Zahľadel som sa na ,,pána v okuliaroch“ ktorí sa na mňa pozeral s preňho už asi typickým úsmevom a pomyslel som si, že je trošku cvok. Napadli mi však, že chcem dobrú kávu, kvôli ktorej som vlastne prišiel. Všetky ostatné myšlienky som teda hodil za hlavu a dal som mu ešte jednu šancu. ,,Ha, teraz to už bude podľa vášho gusta, šéfe. Viem presne, čo potrebujú vaše nervy a pečeň. To budete čumieť. A ak by ste náhodou chceli s niekým prehodiť pár slov, prihovorte sa Hansovi. Sedí tu sám, s nikým sa nerozpráva a popíja svoju kávičku, Jediným jeho spoločníkom je Viazanka, jeho pes. ,,Viazanka ? To kvôli tomu fľaku na hrdle ?“„Nie, ale rád ju nosí, vraj mu potom lepšie cirkuluje krv a on hlasnejšie šteká na ostatných psov. Aspoň to som počul.“ „Idem vám spraviť tú kávu, šéfe. Bude to však trošku dlhšie, než vyberiem tie správne prísady, a tak.“ usmial sa a odišiel. Chvíľku som sa za tým podivínom díval, potom ma však prešla chuť. Za tých pár minút som ho dokonale spoznal. A to mi úplne stačilo. Nedalo mi nespýtať sa Hanza, či nechce hodiť reč. Inšpiroval ma „pán v okuliaroch“ ale aj vlastná zvedavosť. Dedko s fajkou nebola síce práve najsvetlejšia voľba, bola to však jediná možnosť. ,, Dobrý deň pane. Volám sa Ernest. Všimol som si vášho psa. Je veľmi pekný. Aká je to rasa ?“ Hans si ma premeral ako skúsený krajčír, ktorý považuje môj zadok za nie príliš dobrý artikel. ,, Chlapče, veď vi veľmi dobre viete, čo je to za rasa. Ste presa doktor zvierat, či nie ?“,, VaF. To som, a, no, z kade viete, kto som. Ošetroval som niekedy vášho psa ?“ Spýtal som sa s úžasom pána, ktorí má zrejme poznal a ja som to ani netušil. Cítil som sa trochu trápne, priznám sa. Možno dosť trápne. Neviem už. ,, Nie, ale doklady sú asi neradi uzamknuté vo vašej peňaženke a preto mám krásny výhľad na preukaz zväzu veterinárov a vizitku s veľkým nápisom ZVEROLEKRÁR. Myslím, že je to postačujúci dôkaz na vaše usvedčenia, Ernie. Môžem vás volať Ernie ?,, Nestačím sa diviť, pane. Veď vy ste hotový detektív. Povedzte, Hans, smiem vás volať Hans ? Poznáte majiteľa, toho pána v okuliaroch ?“,, Áno, smiete ma volať Hans, Ernie. Samozrejme že poznám Jacka. Je to môj hostiteľ už dobrých 6 rokov. Odvtedy som nepil lepšiu kávu, synku. Nepil. A čo ty, máš už svoju zmes ?“,, Zmes ? Aha, vy myslíte, špeciálnu kávu od toho čudáka. No, nie, myslím že ešte nemám svoju -:zmes:-.“,, Och, to je škoda. Chcel som si srknúť z inej chuti. Je to vzrušujúce, keď máte možnosť nahliadnuť ľuďom pod pokličku. V tejto káve sa skrýva pravda, Ernie. Každý, kto ju vypije, cíti sa šťastnejším a lepším.“ Jeho rozprávanie mi pripadlo viac a viac nápadné, dokonca až divné. Keby to mal byť ďalší cvok, zišlo by sa na tomto mieste už pár, ehm, zaujímavých ľudí. To je na 20 metrov štvorcových čo povedať. ,, Máte krásnu fajku, Vyzerá, ako keby bola pozliepaná.“ Všimol som si toho až teraz, tak prečo sa na to nespýtam. Hans sa na mňa pozrel s úsmevom v tvári a spýtal sa ,,Kde si sa naučil takému pozorovaniu cudzích vecí? Hádam nie u jedného starca v podivnej kaviarni na konci mesta? Máš pravdu, je pozliepaná, z tenkých plátkov dreva. Daroval mi ju jeden veľmi dobrý priateľ, ktorý potreboval pomôcť a dostal jej až priveľa. Až priveľa.“,,Hovoríte to tak, akoby mu vaša pomoc uškodila ?“,,Jemu ? Ha, kdežeby, jemu rozhodne nie. Vďaka nej sa dostal až na vrchol slávy, poznali ho všetci, poznajú ho všetci. Ja som sa však stratil, nikdy som nemal tú česť dopriať si zaslúženej odmeny. Nič to, musia byť aj takí sprostí, naivný ľudia bez štipky opatrnosti.“,,Smiem, vedieť, o kom to hovoríte?“ vyzeral smutne. Na tak krátky rozhovor som si toho možno dovolil až príliš, no nedalo sa nespýtať sa ho to.,, m krát c na druhú rovná sa e, čo ti to hovorí, Ernie? Koľkých Albertov poznáš ? Porozmýšľaj. Určite nato prídeš. Ja sa už bohužiaľ budem musieť pobrať. Som rád, že som si sa s tebou pozhováral.“ Nie !!! Nemôže teraz odísť. Veď mi dal indíciu, ja rád pátram. Hrozné, ako sa zdanlivo známy a zaujímavý ľudia vytrácajú z našich životov.„Nezabúdaj, človek nájde pokoj len pri šálke kávy a pri priateľovi, ktorí ju dokáže vypiť s tebou. Ak takého nemáš, nie si šťastný, rob s tím niečo. O pár rokov môže byť neskoro.“ vstal. Vôbec si ma nevšímal, ako sa naňho nechápavo pozerám. Vzal si svoj kabát, klobúk a zobudil Viazanku. ,,Dovidenie, Ernie. Dúfam, že ti bude káva chutiť.“ jediné, na čo som sa zmohol, po tak krátkom ale úžasnom rozhovore bolo ,, Dovidenia, Hans. Och, a, asi mi neprezradíte, kto to bol, ten Albert ? ,, ,,Asi nie Ernie.“ úsmev toho starčeka si budem pamätať do konca života. Bol to posledný úsmev, úsmev pre smrťou. Akoby vedel, že dnes je ten deň, že dnes sa stretne s Albertom a všetko si to vyjasnia, udobria sa a dajú si šálku kávy. Zazrel som ho, ako sa lúči s Jackom, ,,pánom v okuliaroch „ a so svojou milou kaviarničkou, do ktorej sa vždy rád vracal. Viac som ho nevidel, nepočul. Večer som sa v správach dozvedel, že zomrel niekdajší spolupracovník Alberta Einsteina, doktor Hans Seifert. To bol ten Albert. S úžasom som hľadel na televíziu a neveril som. Neveril som, že to bol on. Podobne, ako si človek nevyberá, či bude čierny alebo biely, muž alebo žena, ani my si nevyberáme, akých budeme mať priateľov. Neskôr sme šťastný, že ich máme, niekedy však dá zabrať, kým si to uvedomíme. Čo sa týka mojej kávy, bola fantastická. Od toho dňa som inú kávu nepil, veď akoby som mohol ten zázrak opustiť. Novinkou z kaviarne pre mňa ešte bolo, keď sa mi v jeden deň priplietol pod nohy mimoriadne elegantný pes s kravatou, vystrojení na príchod svojho nového pána. Netušil som, že ním budem ja, to však nie je podstatné. Zistil som, že v tom chlpatom zázraku zostal kúsok z jeho predchádzajúceho pána, takže som si ho hneď zamiloval. Jediným jeho nedostatkom je, že nevie hrať šachy a spievať na Vianoce koledy.
