V Brne mi pani v nonstop trafike vynadalado Slováka :-D
Nevinný večer, meškám, potrebujem sa rýchlo prepraviť z A do B. Lístky na električku kúpim v neďalekej trafike. Potreboval som dva desať korunové. Mal som pripravenú päťdesiatku. Prišiel som k miniatúrnemu okienku: "Dobrý večer. Dva lístky za desať vás poprosím." nasledovalo "Moment.". Z jej pohľadu som vyrozumel, že nemá na výdavok a tak si šla po drobné do útrob tej sklo-železnej veci, ktorá tu denno denne stáva. Zásobuje ma čerstvými lístkami pripravenými na označenie v autobuse či električke, novinami a v prípade veľkého smädu aj nápojmi či pri menšom hlade rôznofarebnými pochutinami. Vrátila sa. Bez slova mi podala dva lístky a štyri päťkorunáčky. Električka za chrbtom, možno ju ešte stihnem. V mysli si rýchlo prerátam peniaze, už už pripravený rozbehnúť sa za tým kolosom, keď mi ťukne, že mi vydala zle. O desať korún. Na električku zabúdam. Veď pôjde ďalšia, som predsa v Brne. Spravím teda otočku a nahýňam sa k okienku. Nestihol som ani len dopovedať, že mi teda zle vrátila a už po mne leteli ďalšie dve päťkorunáčky a častušky ako : "Táhněte všichni, Slováci. Nic to neumí ..." a podobne. Zo začiatku som sa smial. Nahlas. Neveril som vlastným ušiam. Stratil som jednu ilúziu. Viac z ľudskej ako z národnej hrdosti som ju takisto počastoval, neubránil som sa miernym vulgarizmom a preto som obraz jedného malého národa žijúceho na východ od hraníc Moravy v jej očiach asi neupravil.
V električke som sa nad touto skúsenosťou, kľudný a mierne sa natriasajúci zamyslel. Ak sa tá pani bojí akéhosi človiečika, doslova suseda spoza kopca, čo ostatní ? Ja česky rozumiem. Je skvelé, že môžem hovoriť slovensky, lebo mi všetci rozumejú. Vynadať niekomu do lapajov a darmožráčov je v poriadku, navyše ak si za to ten človek môže. Ale vynadať niekomu za to, čo nemohol ovplyvniť ? Nekradnem tu, naopak, pracujem. Chcem tu študovať. Veľmi. Cítim sa tu ako doma. Dúfam, že cítiť sa za hranicami svojej krajiny ako doma, keď sme už v tej Únii :-) nie je hriech.
Konečne viem, ako sa tak musia cítiť Aziati, Rómovia a iní, zdanliví cudzinci v našej krajine či v meste, kde práve žijem. Stačí, že nevedia reč alebo vyzerajú inak. Našťastie som nepocítil tú najvyššiu formu nenávisti voči cudzincom, ale aj táto skúsenosť stála za to. Už napríklad viem, že za ľudskou tuposťou netreba chodiť ďaleko. Stačí dostať chuť prečítať si nejaké noviny.
Vo svojej krajine chce byť každý pánom. Kráľom so žezlom a mečom. Nemáme radi chudákov, ktorí sa u nás snažia nájsť lepšiu budúcnosť pre seba a svoje rodiny, či skrátka spokojne žiť. Vyháňame ich. Nechceme ich tu, vraj nám spôsobujú príťaž. V Anglicku sú za najväčšiu zberbu Poliaci a Slováci. V USA sú to hispánci. Neviem kde inde sú to zas takí, inde onakí. V Brne na jednej rušnej ulici v malej nonstop trafike opäť Slováci. Je skrátka jedno, akí ste –ania, -ci, -i alebo iné. Stále sme ĽUDIA a to by malo platiť všade.
