Kúpou kopy zmrzliny v najlepšej cukrárni v galaxii nezískavate automaticky kopec úsmevu od slečien za pultom. Rozprávkovú fikciu o prívetivom zmrzlinárovi v Košiciach mení drsná realita dievčat, ktoré servírujú štyristošesťdesiatosem kopčekov za štyri a pol hodiny. Tie nevzpruží ani fakt, že modrá hmota nesie názov „Šmolková“. Navyše, pri naozaj nepriaznivej konštelácii hviezd sa môže stať, že namiesto vanilkovej pristane v kornútku pistácia. Ak kupujúci nie je dieťa fyzicky či mentálne, môže tento fakt opomenúť. Alergik však pistácii v chrumkavom obale nevysvetlí, aby bola menej oriešková. Rovnaký alergik však nemusí brať do úvahy fakt, že sa môže vyskákať aj zo samotného kornútka. Ako veľmi je obchodný styk zmrzlinár-zmrzlinožrút banálny, ukazuje chtiac nechtiac prevládajúcu kultúru.
Kamarát sa snažil reklamovať tovar. Pred jeho kúpou veľmi dôkladne prebral s predavačom možnosti, kvalitu a hlavne vlastnosti produktu. Jednalo sa o veľmi špecifický druh oceľového lanka. Takého vibrujúceho. Na basgitaru. Zakúpený bol v špecializovanej predajni a podľa slov kamaráta, predavač bol tiež „špecialista“. Samozrejme, reklamácie sa v prípade, že vám niekto niečo zle vysvetlí, neprímajú. Druhý podobný prípad a kamarát s nakupovaním v tejto predajni sekol. Je škoda, ak záverom je fakt, že do tejto predajne už v živote nevstúpi a nie je to kvôli interiéru! Aj keď ...
Komplexom obchodnej etikety, či skôr vzťahu predávajúci-kupujúci na úrovni kamenných obchodov všakovakých rozmerov obecne je nezáujem čosi predať na strane predávajúceho a absencia empatie an strane kupujúcich. Kritizovať niekedy aj celodenné prelievanie zamestnancov z jednej strany predajne na druhú len aby sa niečo dialo nemá veľký význam. Tu je na mieste skôr súcit. Navyše, ak je hlavným záujmom nadiktovaným podnikovou príručkou rovnomerné rozloženie čínskych tričiek. Dovolím si tvrdiť, že pracujúci ľudia si vybavia chvíľu, kedy sa dostali do situácie, že im aj inak zaujímavá práca nejde od ruky a nie a nie nájsť spôsob, ako zabiť čas. Monotónne dvanásť-hodinovky zabíjajú akékoľvek kreatívne myslenie. O to menší u mňa osobne býva vždy faktor prekvapenia z toho, že je personál v mierne depresívnom tranze a nehľadám medzi regálmi dílera, čo im to všetko predal.
Exponovaným nositeľom takýchto našich zlých komunikačných daností a schopností bývajú veľké obchody. Kydať hnoj na novopečené nákupné stredisko, ktoré vrhá tiene ale aj blyšťavé odrazy na všetky svetové strany je záležitosťou už značne vymódenou. Škoda. Myslím že tam sa dá urobiť oveľa viac, písať ešte mrzkejšie a trefnejšie. Sladkastý puch prezretej zeleniny alebo obsluhy cítiť aj v učesaných sklobetónových kockách. Berieme to ako súčasť folklóru. Zvykli sme si. Pýcha, s akou sa do týchto centier hrnieme ako zákazníci zas nachádza porovnanie snáď len u klasikov. A aj na to sme si zvykli.
Kamarát sa do centra určite vyberie zas. Nie nutne do obchodu s hudobnými nástrojmi na prvom poschodí, ale minimálne zváži zakúpenie nejakej pochutiny či tekutiny na zvlaženie hrdla. Budem ho veľmi rád nasledovať. Ale na tetu predavačku sa budem usmievať. Je totiž veľká šanca, že túto virózu prenesie ďalej.
