Na chodbe som iba ticho stál a očakával otázky o maminých chorobách a liekoch, ktoré by lekárom pomohli zistiť dôležité údaje o zomierajúcom pacientovi. Ona v tom stave na nič zložitejšie nedokázala odpovedať. Keď som ju o chvíľu brali do ambulancie a chcel som ju aj tam sprevádzať, nedovolili mi vstúpiť. Skúsil som niečo povedať, ale ma iba rázne odbili a chytro zatvárali dvere. Nikto sa nezaujímal o dôležité informácie. Dodnes nerozumiem prečo a považujem to za vážnu chybu v postupe lekárov. Stál som bezradne na chodbe a rozmýšľal či mám začať robiť scény, alebo len potichu veriť, že lekári za dverami ambulancie si naozaj domyslia všetko potrebné a neuškodia mame.
Podobné skúsenosti majú mnohí. Niektorí lekári so sprevádzaním pacienta blízkymi nemajú problém, iní nikoho nestrpia v ambulancii. Aké dôvody majú na vyhodenie sprevádzajúceho z ambulancie? Pokúsim sa prejsť dôvody ktoré ma napadnú a v diskusii môžete doplniť ďalšie, alebo ma opraviť ak sa mýlim. Možno motyka vystrelí a niekto z kompetentných sa nad problémom aspoň zamyslí.
Ambulancia urgentného príjmu nie je operačnou sálou so sterilným prostredím, kde každá zbytočná osoba predstavuje riziko kontaminácie. Na urgentnom príjme sa denne premelú desiatky alebo stovky ľudí, niektorí veľmi infekční, iní v žalostnom hygienickom stave. Sterilita teda nemôže byť problémom.
Chápem, že lekárom by v ambulancii prekážalo dvadsať prekrikujúcich sa príbuzných, alebo vševedovia, ktorí bombardujú lekára lavínou hlúpostí, takže sa nemôže sústrediť a pomôcť pacientovi. To ale nie je prípad mňa alebo mojich známych. Kým sa sprevádzajúci neprejaví ako problémový, myslím že nie je dôvod vyhodiť ho z ambulancie.
Lekárske tajomstvo tiež nemôže byť problém, najmä ak sa jedná o príbuzného. Ak pacient nedokáže poriadne odpovedať na otázky o ňom, sprevádzajúca osoba môže poznať dôležité údaje z pacientovej anamnézy. Čo predchádzalo chorobe, akými chorobami pacient trpí, alergiami, aké berie lieky... Problém s tajomstvom nie je ani vtedy, ak si sám pacient praje, aby ho niekto sprevádzal pri vyšetrení a ošetrení na urgentnom príjme.
Napríklad na bratislavských Kramároch sa odvolávajú na stiesnené priestory ambulancie. Taký argument už znie rozumnejšie, ale domnievam sa že pozitíva prítomnosti sprevádzajúcej osoby dovoľujú takýto argument použiť naozaj len za výnimočných situácií, keď sa urgentný príjem sťahuje, prestavuje, alebo keď je nemocnica zahltená obeťami nejakej epidémie alebo väčšej katastrofy. Za normálnych okolností je na odvolávanie kompetentných, keď sa zdravotná starostlivosť dlhodobo prevádzkuje v nevyhovujúcich a nedôstojných podmienkach. Bol som svedkom, že lekár nepustil manžela s pacientkou do ambulancie a potom mu na chodbe pred mnohými cudzími ľuďmi vysvetľoval intímne záležitosti o manželkinom zdravotnom stave. Sú lekárke tajomstvo a dôstojnosť pacienta menší problém ako rozhovor v stiesnených priestoroch?
Prečo si myslím, že je povinnosťou lekárov strpieť a dokonca motivovať ľudí, aby sprevádzali svojich blízkych pri vyšetreniach?
Lekár má povinnosť podľa možností zistiť dôležité údaje o pacientovi (odobrať anamnézu). Pacienti môžu ľahko zabudnúť na dôležité informácie, pretože mávajú bolesti, bývajú v strese, alebo sú starí, chorí, či dokonca v bezvedomí. Lekár vtedy väčšinou nemá iný lepší zdroj informácií, ako príbuzného alebo známeho pacienta.
Pokyny, ktoré dáva lekár pacientovi o ďalšej liečbe, nemusí pacient poriadne vnímať, alebo pamätať si ich. Z tých istých dôvodov, aké mi prišli na myseľ v predchádzajúcom bode. Výpadky vnímania alebo pamäte sú známou reakciou na stres. Sprevádzajúca osoba býva viac pri zmysloch, preto skôr dokáže rozumne reagovať, pýtať sa na nejasnosti a konzultovať stav, prognózu a možnosti pacienta. Po opustení ambulancie už býva problematické skontaktovať sa znova s príslušným lekárom a pýtať sa na nejasnosti. Iný lekár, ktorý pacienta neošetroval, si už niektoré veci môže len domýšľať.
Človek sa v cudzom prostredí spravidla cíti lepšie, ak je v blízkosti niekoho známeho. O to viac ak má zároveň bolesti, nevie čo sa s ním deje, alebo si uvedomuje že nie je schopný vnímať a reagovať tak ako by chcel. Taká drobnosť, ako prítomnosť blízkej osoby, môže výrazne znížiť stres a psychické utrpenie, ktoré pacient pociťuje, najmä v ťažkých stavoch.
Mnohí ľudia naozaj zomierajú cestou do nemocnice, pri čakaní na vyšetrenie a pod. Aký je dôvod odoprieť im v takýchto chvíľach prítomnosť aspoň jednej blízkej osoby?
Informovaný súhlas – príslušný zákon zaväzuje zdravotníckeho pracovníka, aby poučil pacienta a súhlas s poskytnutím zdravotnej starostlivosti má byť potvrdený aj písomne. Je možné považovať súhlas pacienta za slobodné rozhodnutie, keď je pacient ovplyvnený zúfalou bolesťou, stresom alebo strachom? Som presvedčený, že ak by niekto v takejto situácii podpisoval napr. obchodné zmluvy, veľa takýchto zmlúv by bolo ľahké spochybniť. Nie som právnik, ale napr. podpis manžela by iste pridal váhu súhlasu, čím by boli viac krytí aj samotní lekári.
V neposledom rade, sprevádzajúca osoba je svedok pacienta. Bohužiaľ, nie je nič nové, že niektorí zdravotníci sa správajú k pacientom necitlivo, hrubo, ponižujúco. Alebo zanedbávajú svoje povinnosti. Je bežné, že v lekárskej správe sa spomína prehmatanie brucha, ale v skutočnosti sa nikto pacienta ani nedotkol. Tieto neduhy by sa automaticky potláčali, ak by pacient nezostal v ambulancii sám. Netúžim po pomste za každú drobnosť, veď aj lekár je len človek a je prirodzené, že sa môže pomýliť. Lenže niektorí sa mýlia príliš často a nikto s tým nič nerobí – to rozhodne nie je v poriadku. Myslím, že vtedy má pacient nielen právo ale aj povinnosť niečo robiť už aj kvôli iným pacientom, ktorí sa neskôr dostanú do rúk nezodpovednému lekárovi.
Ak to zhrniem, myslím že sprevádzanie pacientov blízkymi by malo byť bežné tak z ľudských ako aj odborných dôvodov. Problémoví ľudia by nemali byť dôvodom, prečo to lekári odmietajú normálnym. Osobne si myslím, že lekárom asi najviac vadí kontrola nad tým čo robia a nerobia. Museli by častejšie odôvodňovať svoje postupy a závery, pretože človek v postavení pacienta býva výrazne submisívnejší a dá sa ľahšie odbiť, ako sprevádzajúca osoba. Lekári ale nie sú členmi nejakej tajnej služby, práve naopak - jednak sú povinní presne vedieť čo robia a jednak to musia vedieť zrozumiteľne vysvetliť pacientom alebo jeho blízkymi. Veď neliečia stroje, ale bytosti, pre ktoré býva zdravie vysokou hodnotou. Obávam sa, že neraz bývajú ku klientom slušnejší zverolekári, hoci pracujú „len“ so zvieratami. Bolo by dobré, aby zdravotníctvo začalo byť viac humánne a vnímalo ľudský rozmer pacienta, ktorý v popísaných prípadoch dáva na vedľajšiu koľaj.
