Napriek protichodným informáciám sa zdá vierohodné, že
- koronavírus je vysoko nákazlivý (Svetová zdravotnícka organizácia vyhlásila najvyšší globálny stupeň rizika)
- nákazu môžu roznášať ľudia až dva týždne pred prvými príznakmi choroby, hoci nie je jasné, či sa vírus môže prenášať aj v prípade osôb s miernymi príznakmi alebo bez príznakov.
- Väčšina ľudí má mierny priebeh ochorenia, vírus najviac ohrozuje starších a oslabených ľudí, deti takmer vôbec. Zomrie každý desiaty nakazený vo veku medzi 70 – 79 rokov, a deviaty až desiaty nad 80 rokov.
1.
Ako má meranie teploty na letisku a hraniciach zabrániť šíreniu pandémie, keď infekciu šíria ľudia už dva týždne pred tým, ako sa objaví teplota a prvé príznaky choroby? Uspokojíme sa s pomalším šírením pandémie, alebo by sme sa mali usilovať, aby sa k nám nedostala?
Ak je choroba naozaj nebezpečná, jedinou ochranou Slovenska je karanténa prinajmenšom všetkých osôb, ktoré boli v rizikových oblastiach. Meranie teploty je len chytaním mačky za chvost a pandémiu určite nezastaví. Je teda tá choroba nebezpečná, alebo nie? Ochrana obyvateľov sa mi zdá podobne protirečivá ako keď tie isté osoby na jednej strane urputne bojujú za povinné očkovanie a na druhej strane nekontrolovanú imigráciu a teda aj súvisiaci import nebezpečných chorôb, ktoré sme už dávno vyhubili, alebo ktoré sme u nás doteraz nepoznali.
2.
Ja som v pohode – vyhlásil bezohľadný akoželyžiar, ktorý zroloval na svahu dieťa. Sorráč – vyriešil situáciu a rútil sa ďalej ako lavína. On síce trochu cvičí, tak znesie nejaký pád a s dnešným výstrojom na dokonalom svahu sa dá ľahko nabrať slušná rýchlosť. Lenže keď stokilové teľa neovládajúce smer ani rýchlosť vrazí do dieťaťa, môže mu spôsobiť vážne doživotné problémy, ak nie smrť. Podobné teľatá sú ale aj ľudia dobrovoľne cestujúci do oblastí s rizikom nákazy koronavírusom, ktorí potom priamo alebo cez ďalšie osoby spôsobia zbytočnú smrť 10 až 14% starších ľudí, alebo hoci „len” tým 0,2 % detí.
Uspokojíme sa s tým, že v pohode sú len tie nezodpovedné teľatá? Myslím, že keď už niekto nedokáže oželieť napr. lyžovačku v severnom Taliansku, tak by malo byť jeho psou povinnosťou stráviť po návrate dva týždne aspoň v domácej karanténe, neohrozovať druhých, ktorí z jeho lyžovačky nič nemajú. Nahradí nám dovolenkárov sorráč mamu, babku, dedka... dusiacich sa a zomierajúcich v nemocnici na dýchacom prístroji?
3.
Verejná diskusia o nebezpečenstve sa točí len okolo úmrtnosti. Neviem čo všetko môže spôsobiť koronavírus, ale vraj je aj v krvi a tak napáda viaceré orgány (14% nakazených má vážny priebeh). Len na dokreslenie problému v skratke moje skúsenosti s obyčajnou chrípkou. Spolužiak po prekonaní chrípky dostal ťažkú cukrovku, lebo mu chrípka „sadla“ na pankreas (kde sa produkuje inzulín). Kolega zomrel nečakane vo veku 35 rokov, údajne kvôli prechodenej chrípke, ktorá mu „sadla“ na srdce, mierne v ňom čosi zdeformovala a kolega možno až o pár rokov neskôr bez varovania zomrel kvôli krvnej zrazenine v srdci. Pri zabíjačke u starých rodičov sme zasa niekedy museli kupovať črievka na jaternice, lebo tie z nášho prasiatka boli príliš krehké, trhali sa – mäsiar hovoril, že niekedy prekonalo chrípku. Tá mäsiarova diagnóza je zaručená asi ako jedna babka povedala, ale faktom je, že prasa nám je geneticky veľmi blízke a podobnú paseku na vnútorných orgánoch chrípky spravia aj nám. Je skrátka lepšie nikdy sa žiadnou chrípkou nenakaziť a to iste platí aj o koronavíruse.
Otázka – prečo sa nikde nehovorí okrem úmrtnosti aj o ďalších zdravotných následkoch koronavírusu? Prinajmenšom by sklapli tí „hrdinovia“, ktorí si nedokážu odoprieť ani dovolenku v rizikových oblastiach a hneď po návrate sa stretávajú s kopou nič netušiacich ľudí. Hrdinovia, ktorí svoju nezodpovednosť a bezohľadnosť k druhým skrývajú pod zaklínadlo „nepanikárte“. Hrdinovia by mali mať povinosť aspoň nosiť na čele označenie, že sú možno infikovaní a pre istotu aj na krku rolničku - niečo podobné, ako kniha Levitikus z rozumných dôvodov prikazuje malomocným pred niekoľkými tisícročiami.
4.
Sú tu ešte ďalšie súvisiace nedoriešené problémy, ku ktorým sa nechce vyjadriť ani Ministerstvo zdravotníctva. Napríklad podľa zákona je na rodičovi, aby posúdil, či je dieťa infekčné, alebo nie. A tak stačí, aby rodič napísal prehlásenie o bezinfekčnosti a škola by ho mala prijať na vyučovanie. Lenže pri všetkej úcte, aj keď vynecháme bezohľadných rodičov, ktorí si riešia svoje problémy na úkor druhých (vedome dajú choré dieťa do školy, lebo...), tak rodič vo všeobecnosti nie je odborne kompetentný, aby niečo také posudzoval. Kompetentní sú len lekári, ale tí zasa môžu odmietnuť vydať potvrdenie o bezinfekčnosti. A aj odmietajú. Okolo tohto je v zdravotníctve a zákonoch zopár ďalších nezmyslov, ale to už je na iný článok.
Pri pohľade na vyššie uvedené sa pozastavujem nad tým, ako je možné, že položené otázky a problémy neboli vyriešené dávno pred tým, ako sa objavil koronavírus. Niekedy mám pocit, že už máme za sebou pandémiu choroby napádajúcej myslenie.
