X+
Ako príklad si vezmime 3 úrady. Okrem úradu práce som ich vybral náhodou a trafil som na prvý raz:
Úradné hodiny:
Pondelok: 08.00 – 12.00, 12.30– 17.00
Streda: 08.00 – 12.00, 12.30 – 17.00
Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava I.
Úradné hodiny:
Pondelok: 8,00-12,00 13,00-15,00
Utorok: 8,00-12,00 13,00-15,00
Streda: 8,30-12,00 13,00-17,00
Štvrtok: nestránkový deň
Piatok: 8,00-12,00
Informačné centrum
Úradné hodiny:
Pondelok 8:00 - 15:00
Utorok 8:00 - 15:00
Streda 8:00 - 15:00
Štvrtok 8:00 - 15:00
prestávka v práci PO-ŠT: 12:00-12:30; PIA: 11:30-12:00
Podateľňa
Úradné hodiny:
Pondelok 8:00 - 15:30
Utorok 8:00 - 15:30
Streda 8:00 - 15:30
Štvrtok 8:00 - 15:30
Piatok 8:00 - 15:00
Predstavme si bežnú pracovnú dobu, keď človek musí byť v práci od 8:00 do 16:30. K tomu treba prirátať čas na cestovanie z práce na úrad. Ak si chce človek pomôcť autom, treba brať do úvahy, že pri mnohých úradoch sa cez deň jednoducho nedá zaparkovať. Mnohí musia ráno ešte odviezť deti do školy či škôlky a po práci ich vyzdvihnúť. Takýchto ľudí sú tisíce. Úradné hodiny sú pre nich fackou od štátu, pretože normálnym spôsobom (mimo svojej pracovnej doby) sa na úrad nikdy nemôžu dostať. Štát ich núti čerpať si svoju dovolenku kvôli úradom.
Komu vlastne tie úrady slúžia? Podľa portálu www.skolskyportal.sk dovolenka nie je určená na behanie po úradoch, ale „Účelom dovolenky je, aby si zamestnanec po práci riadne odpočinul a načerpal ďalšie fyzické aj psychické sily na kvalitný výkon ďalšej práce a realizoval tak svoje právo na odpočinok po vykonanej práci.“ Štát teda pracujúcim občanom, ktorí musia čosi vybavovať na úrade, upiera právo na odpočinok po vykonanej práci!
V komerčných firmách je bežnou vecou, že úradné či otváracie hodiny sa prispôsobujú potrebám klientov. Ľudia musia pracovať za mizerné platy aj cez víkendy, neskoro večer, alebo v noci. Nedávno som zachytil oduševnenú diskusiu o úmysle zakázať predaj v nedeľu a sviatky, ktorý narazil na veľký odpor, lebo unudené paničky si na nedeľu a sviatky nevedia vymyslieť iný program, ako „relaxovať“ nakupovaním kabeliek a iných „dôležitých“ hlúpostí. Iní si zasa nedokážu cez týždeň nakúpiť jedlo a v nedeľu im bez hypermarketu hrozí smrť hladom...
Lenže na úrady nechodia ľudia z rozmaru keď nevedia čo s voľným časom. Idú tam väčšinou len keď musia niečo vybaviť. Lenže mnohí jednoducho nemajú inú možnosť ako sa dostať na úrad, iba si zobrať drahocennú dovolenku. Ak ju nemajú, alebo ju potrebujú napr. na preklenutie školských prázdnin, služby takého úradu sú pre nich jednoducho nedostupné. Akoby úrady neboli zriadené pre služby ľuďom. Akoby ľudia boli len nevyhnutné zlo, len zdroj obživy pre úradníkov (úrady sa predsa nezrútia pre tých niekoľkých zúfalcov, ktorí nemajú dovolenku, nech si to vyžerú oni, nie úrady).
Ak si človek dovolí byť zamestnaný, teda prácou vytvárať hodnoty, ktoré štát zdaní aby mal na platy úradníkov, takéhoto človeka štát trestá ešte aj úradnými hodinami. Pod hrozbou trestov štát nahádzal na plecia občanov rôzne povinnosti, ale nevytvára podmienky, aby si ich mohli rozumným spôsobom plniť. Kradne ľuďom rodinný život, ktorý mali stráviť na dovolenke, nie postávaním po chodbách úradov a doprosovaním sa (neraz odutým) úradníkom, aby si plnili svoje povinnosti.
Prečo je problém, aby mal každý verejný úrad povinnosť aspoň jeden deň v týždni predĺžiť úradné hodiny (predĺženie len do konca bežnej pracovnej doby situáciu nerieši). Prečo sa napr. sociálni kurátori odmietajú cez víkend zúčastňovať pri najkritickejších udalostiach v živote mnohých rozvedených rodín – pri odovzdávaní detí? Tieto rodiny kurátora prakticky nepotrebujú v inom čase. Ak sa niekto rozhodne pre povolanie predavača alebo lekára, musí rátať s tým, že bude pracovať aj večer alebo cez víkend. Prečo s tým neráta kuratela ako so samozrejmosťou?
Aj keď sa to zdá na prvý pohľad ako malichernosť, ďalší rozmer problému úradných hodín je v znevýhodňovaní pracujúcich v rôznych sporoch, alebo pri dožadovaní sa ich práv. Predstavme si rodičov, ktorí sa súdia o dieťa, pričom jeden je zamestnaný a druhý nie. Hoci zamestnaný je prínosom pre spoločnosť a spoločnosť by si ho mala za to aj vážiť, práve tento rodič od začiatku ťahá za kratší koniec. Okrem toho, že je unavený z práce, štát mu upiera priestor na stretnutie s kurátorkou (vieme že osobný styk nie je možné celkom nahradiť písomným), nemá možnosť nazrieť do spisov (napr. či pribudli nové dokumenty na ktoré by mal reagovať) atď. Mnoho ľudí sa vzdalo svojich práv len preto, že nemajú silu alebo peniaze na boj s vetrenými mlynmi na úradoch. Zdá sa, že štát s tým ráta, ako s politikou výhodnou pre úrady - viac o tom možno napíšem v ďalších článkoch.
Myslím, že prístup úradov by sa mal zmeniť. Obávam sa však, že bez tlaku verejnosti „sa“ nezmení nič (lebo pán „Sa“ má toho porobiť už strašne veľa a asi nestíha). Mnoho vecí človek našťastie vybavuje len raz v živote, preto pretrpí kalváriu na úrade, dostane papier ktorý potreboval a viac nechce mať s úradom nič spoločné, nieto márniť čas sťažnosťami. Ale bolo by vhodné, aby sťažnosti a žiadosti o vysvetlenie posielal na úrady každý, kto má zlé skúsenosti s úradmi. Už len kvôli ďalším nešťastníkom, ktorí na úrad prídu po ňom.
V diskusii k tomuto článku by som privítal názory kompetentných, ktorí o úradných hodinách rozhodujú.
