Kvapky dopadali najprv váhavo na moje čelo. Malá riečka sa tiahla od koreňa nosa až po zmáčané torzo duše. Vpíjalo do seba všetko navôkol. Tlmené dunenie prichádzalo z východu. Začínala sa metamorfóza a moje oči prešli plynule z tmavohnedej farby do zraniteľnej modrej.
Zmierená s osudom si sa pokúsila o nemožné. Natiahla si ruku, zalovila v tmách a s posledným vzlykom si vytiahla zvyšky stále neprichádzajúcej nádeje, v ktorú už nikto nedúfal.
Svitalo, možno na lepšie časy. V diaľke ohnivá guľa odplašila všetky mraky, nebo sa znova rozjasňovalo. Prvé smelé lúče znásilnili okná a všetko priezračne čisté. Presvietili vitráže kostolov. V diaľke bolo počuť iba tvoj bláznivý smiech. Ostal som nahý, roztrasený, no šťastný. Znova prišla záchrana v podobe východu slnka. Keby som len predtým vedel, že iba ty ma môžeš spasiť. Už nebola iba moja bolesť, to zúfalé klopanie na nebeskú bránu.
Kroky smerovali naspäť k mestu. Mokré ruky som si pritískal na prsia a veril, že už nikdy nebudem chcieť žiť bez teba. Takmer si bola nútená zomrieť so mnou, nedal som ti na výber. A samozrejme, nechcel som pošpiniť tvoju anjelskú nevinnosť. Odpustíš mi vôbec niekedy, drahá duša?
