Čítam si pod altánkom, len odrazu počujem v chládku pod orechom, ktorý máme pred domom zhovoru. Chvíľu som počkala, kým sa teta suseda dorozpráva s jedným mladým chlapcom. Potom som využila šancu, vyrušila jej samotu, ktorú si nevybrala sama. Jej rodina odišla na dovolenku a ona neboráčka ostala doma celkom samučičká ako prst. Moja starká jej našťastie robí spoločnosť a noci trávi pri nej, aby sa nebála. (Len pre vysvetlenie, aby ste si nemysleli, že ju nechali celkom napospas.) Podišla som k nej, prisadla si na obrubník a teta sa ponorila do rozprávania. Ako prvé sa vždy pýta: ,, Ako sa má fešák?" Vždy jej odpoviem, že dobre, pretože sa jej veľmi páči, obľubuje ho a vôbec, ženy v našej rodine sú nejaké zbláznené za ním. Čo vám poviem, nečudujem sa, sama som do neho blázon!
Pozerám na jej tvár. Zdobia ju už pomerne veľké vrásky, ktoré jej uštedril náročný, no na druhej strane pre ňu krásny učiteľský život. Z jej rozprávania viem, že svoju prácu milovala. Ako učiteľka bola obľúbená a naozaj skvelá. Jej krajšia a pestrejšia časť života, tá učiteľská. Ale keď si spomenie na svoje detstvo, vtedy jej mizne úsmev z tváre. Hrozné spomienky na detstvo prežité počas vojny. Už dávno viem, odkiaľ sa v jej úprimých očiach berie ten smútok. Jediný pohľad do jej očí stačí nato, aby ste zistili, že napriek svojmu ťažkému životu, je v nich iskierka nádeje, že jej syn, jej vnúčatá mali a majú omnoho krajšie detstvo. Rozprávanie o tom, ako v zime, v snehu museli s bratmi ísť niekoľko kilometrov bosí pešo do školy (Nezveličujem, to je holá pravda) a ďalšie hrôzostrašné zážitky.
To, že teraz zabúda kvôli starobe je možno podľa niektorých dobre, no ja viem, že nie je. Zabúda na to, čo bežne povie, zabudá na to, čo v dnešný deň urobila, ale nezabudne nato, čo prežila predtým, ako začala strácať pojem o tom, čo robí alebo hovorí v súčasnosti. Je mi smutno, keď povie, že sa už pomaly poberie. Nie, nechcem, aby ešte išla. Chcem, aby mi ešte aspoň tisíckrát zopakovala, že mám byť na fešáka dobrá, lebo dostanem po zadku. A potom, často sa hanbí, že musí chodiť s palicou, že nevládze, že je veľmi chorá a len tak tak sa hýbe. Všetci naokolo jej hovoríme, že to nie je hanba. Mohlo by to byť ešte horšie, ale našťastie je to zatiaľ len takto.
Raz napísala knihu. Volá sa Priehrštie spomienok. Už dlhšie sa chystám knihu prečítať, aby som ešte bližšie spoznala jej dlhý život. Aby, keď si k nej najbližšie prisadnem na lavičku pred ich domom, som mohla vyčariť úsmev na jej tvári. Rozohnať mraky jej dávneho a terajšieho života aspoň na malú chvíľu a dopriať jej pocit, že ju aj niekto mladý ako ja má naozaj rád. A ja ju mám rada, lebo je dobrá, milá a vždy sa s ňou mám o čom rozprávať. Chýba mi, dnes nebola vonku, snáď zajtra príde.
