Každému už v úvode dôjde, že ide o chlapca s vrodenou rastovou poruchou. Väčšina z nás sa na takéhoto chlapčeka pozerá ako na akési čudo. Prečo má veľkú hlavičku? Prečo je stále malý? On nikdy nenarastie? Otázky tohto typu si môže bežne človek klásť, keď ho uvidí. Ja som sa dnes snažila vnímať ho inak, nie ako niekoho, kto má vrodenú poruchu, skôr som ho brala ako niekoho výnimočného.
Veď napokon výnimočným aj je. Nielen preto, že vyzerá "inak", ale najmä kvôli tomu, koľko lásky a úsmevov okolo seba rozosieva. Chvíľu som ho sledovala a nedalo sa neusmievať pri pohľade naňho. Vešal sa na svoju maminu, objímal ju, láskal...Priznám sa, skoro mi vybehla aj slza práve preto, že som si uvedomila, že tento chlapček je schopný rozdávať ľuďom omnoho viac lásky ako my obyčajní. Videla som v jeho krásnych modrých očkách veľa lásky a šťastia. Jediné, čo vo mne v tejto chvíli dokázalo vyvolať hnev, bolo pomyslenie, aké ťažké to možno kvôli svojmu trpaslíčiemu vzrastu bude v živote mať. Nahnevalo ma pomyslenie, že sa určite nájdu protivní a bezcharakterní ľudia, ktorí mu to neraz v živote sťažia. Ale potom som si uvedomila, že vďaka tej láske, ktorú je schopný neobmedzene rozdávať sa nikdy nevzdá.
Asi je od nás ľudí hlúpe pozerať sa napríklad na dieťa trpiace touto vrodenou poruchou inak, keďže zato nemôže. Nechcem sa tváriť, akoby som sa na nikoho s podobnou poruchou nepozrela nikdy čudne, len mi došlo, že tí ľudia si zaslúžia skôr náš úsmev ako preľaknutý pohľad a zdvihnuté obočie, čo preboha je toto za stvoru?!...Chcem sa o celej tejto dispozícii dozvedieť viac, preto som začala s hľadaním na internete.
Verím, že sa môjmu "trpaslíkovi" bude v živote dariť, aj keď to pravdepodobne nebude mať vždy ľahké, verím, že bude mať stále dôvod na úsmev a navždy bude rozdávať lásku a pokoj. A ďalšie v čo verím je, že sa ľudia na detí i dospelých s touto poruchou a ďalšími inými začnú pozerať priateľskejšie a začnú ich brať ako seberovných, lebo takými naozaj sú.
