Prv som sa len zďaleka prizerala, no neskôr mi to nedalo, vstala som, prešla kúsok a sadla som si poblíž. Stále mi nedalo, tak som sa prisunula celkom blízko nej. Nedôverčivo na mňa pozrela a a potom opäť odvrátila zrak.
Tých pár sekúnd, počas ktorých sa mi pozerala priamo do očí som stihla zaregistrovať malú iskru v jej gaštanových očiach. Trochu som sa zahľadela do diaľky a zamýšľala nad tým, čo ma na tomto dievčatku natoľko priťahuje, že som neváhala a prisadla som si k malej neznámej, ale ani za svet som nevedela prísť, nato čo. Dievčatko zatiaľ v rukách presýpalo zrnká prachu, ktoré dopadali na zem paralelne s mojimi myšlienkami a následne doň začalo čosi písať prstom. Čakala som, či sa z prachu nedozviem jej meno, ale písala čosi iné, niečo, čo ma zarazilo. Stálo tam : ,,Nemáte prosím zápalky?" Začudovala som sa a v prvom momente som si nebola istá, či otázka patrí mne, no keď hneď nato na mňa vrhla spýtavý pohľad, bolo mi jasné, že otázka nepatrí nikomu inému. Musela som ju sklamať. Zápalky bežne so sebou nenosím. Povedala som jej to a ona sa na mňa uprene zahľadela. Zrazu sa usmiala a ja tiež, lebo som vedela, že je to dobré dievča. Napadlo mi, nie je nemá, keď mi odkaz píše do prachu? Dievča si oprášilo ruky a zrazu mi jednu podalo na znak priateľstva a do toho začalo hovoriť : ,,Nemám meno, ale rada vás spoznávam." Sledovala som ju s veľkým prekvapením, ale zato s úsmevom a šťastním v srdci. Rozhovorila sa. Začala rozprávať svoj príbeh a ja som žasla. Bez strachu a smútku hovorila o otcovi, ktorého nikdy nepoznala, o matke, ktorá ju nenávidela od narodenia a bila ju, kedy sa jej zachcelo, pretože viac ako svoju vlastnú dcéru mala rada pohárik. O tom, ako jej ubližovali ľudia na ulici, ako ňou opovrhovali a ako takmer trpela, keď ju jej starší brat takmer niekoľkokrát znásilnil. Do toho dňa som myslela, že celý svet je nespravodlivý iba ku mne a iba mne sa stávajú krivdy...ale potom, objavila sa ona a celý svet sa zmenil. Ukázala mi, koľko môže jedno malé dievčatko uniesť a pri tom sa dokáže usmiať. Odkryla predo mnou svoje tajomstvá, nie však preto, aby ma vydesila, ale skôr preto, aby ma ničo naučila, aby mi ukázala, že vždy je prečo sa usmievať.
V jednej chvíli sa rozbehla a volala ma, aby som ju nasledovala. A ja som išla, chcela som vidieť, čo mi chce ukázať. Zastavila pri novinovom stánku a prosila ma, aby som jej kúpila zápalky. Pozrela som jej do očí a nemohla som jej nesplniť toto prianie, keď som videla jej iskrivé očká. Kúpila som jej ich a ona naradostená začala vyberať jednu po druhej. Hrala sa s nimi, vytvárala z nich rôzne veci, zvieratká, postavičky...a ja som sa nestíhala diviť, aká je šikovná, koľko radosti a energie dokáže vložiť do jednej hry s obyčajnými zápalkami. Sprvu som mala pocit, že je tichá a utiahnutá. Ale nebola, dokázala sa tešiť, aj keď sa s ňou život nemaznal a uštedril jej neraz obrovskú ranu.
Naučila ma dve veci. Prvú, že aj keď sa cítim akokoľvek zle a zdá sa, že sa v mojom živote dejú iba zlé veci, ešte vždy sa mám prečo usmiať, že aj v maličkosti môžem nájsť šťastie a radosť (ona ju našla v obyčakných zápalkách). Druhá vec, nuž, naučila ma hrať sa so zápalkami a to je viac než dosť. Za to jej vďačím. Odvtedy som ju už ikdy nestretla. Avšak jedno viem, nezabudnem na malú hrdinku nikdy. Možno sa práve teraz niekde hrá so zápalkami, snáď...:-)
