Doba ide dopredu, viem, vyvíja sa technika a všetko naokolo. Ale aj my sa posúvame smerom takýmto smerom, akým ideme? Fúha, pre mňa je maximálne úbohé smiať sa z chudákov ľudí. Zoberme si napríklad Extrémne rodiny, tú reláciu som videla raz a veru, nebolo mi smiešne ani chvíľu. Nie, nezasmiala som sa na okuliaroch Tonkovej mamy, nie, nesmiala som sa na ňom, lebo mi to neprišlo smiešne. Zhodou okolností som dnes ráno vzala do ruky ovládač, zapla televíziu, v domnienke, že tam konečne budú vysielať niečo normálne a zazrela som reklamu na Etrémne rodiny aj Hotel Paradise.
A keďže mňa tieto "skvelé" relácie kvalitne vytáčajú, opäť som siahla po ovládači a vypla som tv. Poviem vám, najradšej by som bola, keby som nevidela z týchto vecí ani jednu časť. Hotel Paradise som pozerala raz, asi 10 minút, pretože viac som nezvládla, to isté Farma. A telenovely? Tie sú v televízii vždy, najprv to bol veľký hit, sledovali ich len stáre ženy a možno niektorí muži. Dnes sa mýlite, ak si namýšľate, že tieto Argentíske, Mexické a neviem ešte aké trháky pozerajú len staré panie. Sledujú ich mladí aj starí. Sama som ich ako malá pozerávala, dnes je to len núdze cnosť, alebo náhoda, keď v televízii beží telenovela a náhodou prídem do obývačky ja, opustím ju skôr, než z nej niečo stihnem zachytiť.
Akurát som si spomenula, ako sa hanbím, keď sa spomenie Farmár hľadá ženu. Sama som sa na tom bavila, ako nenormálna. Príde mi to akési primitívne baviť sa na niekom. Ja viem, tí ľudia sa tam pravdepodobne sami neprihlásia, televízia im dobre zaplatí, veď toľkú hanbu, ja neviem, aby sa na mne smiala polovica Slovenska? Ani za neviem aký ohurujúci honorár by som to neurobila, vážne nie. Teraz si pravdepodobne pomyslíte, že keby som bola fakt v núdzi, podstúpila by som to, ale nie. Myslím, že by som ešte mala toľko sebaúcty, aby som neurobila zo seba šaška s totálneho hlupáka.
Po pravde, nemám poňatia, aký je skutočne kvalitný a dobrý program. V dnešnej dobe ich je veľmi málo. Nie som žiadny intelektuál, nepotrebujem úžasné relácie, súťaže, filmy. Len by som uvítala, keby boli ľudia ľuďmi a konečne sa prestali smiať na nešťastí druhých. Veď napokon, nemôžeme vedieť, či o pár rokov, možno aj mesiacov nebudeme presne takto biedne vyzerať my. Skúste porozmýšľať nad tým, či chcete skutočne upadať, či potrebujeme, aby sa náš "humor" znížil až takto. Prezentujeme sa aj tým, čo sledujeme, bavíme sa na hlúposti iných, smejeme sa na nešťastí iných. Hm, svelé, ide nám to. Snáď sa ľudia začnú viac zamýšľať a sledovanosť programov tohto typu začne rapídne klesať.
+Detské rozprávky, Naruto, ooo Naruto, bojovačky, bitky, strieľačky. Také sú rozprávky dnes. Keď strážim malých bratov, mám možnosť vidieť, aké rozprávky sa vysielajú. Musím uznať, neverila som, že malým deťom sa budú posúvať hlúposti tohto typu. Spomienky, keď sme sledovali Pa a Pi, Matelko a podobne. Na tieto rozprávky si dnes spomenie máloktoré dieťa. Zato Disneyho rozprávky poznajú všetky do jedného. Alebo Batman, Spiderman...Viem to podľa bratov, denne si obliekajú masky, hrajú sa na superhrdinov, bojujú...a pritom majú len 4 roky. Ach, kiežby môj článok niečo zmení. Ani na internete neviem nájsť staré dobré rozprávky, aby som bratov naučila, pri čom sme sedávali my. Na Pa a Pi som ich musela dlho prehovárať, s plačom to sledovali, nebavilo ich pozerať to! Preboha, ako sme to mohli my, ktorí sme tieto rozprávky sledovali vydržať? No predsa normálne, aspoň sme nebojovali ako blázni už od malička a nechceli sme sa hrať na Spidermana a ak sme aj chceli, určite sme na seba namierili pištoľami, puškami. Nebojovali sme s Jockerom. (Sú aj pekné rozprávky, nechcem tvrdiť, že nie, ale na tie sa napríklad ani moji bratia a dokonca, ani malý bratranec, ktorý občas k nám príde veľmi pozerať nechcú, po minútke sledovania odvrátia zrak, ujdu z izby, pekná rozprávka nemá šancu...a je to smutné)
Televízie, dajte nám konečne to, čo bude našu osobnosť rozvíjať, nie zabíjať! Už ma to vážne nebaví. Najradšej by som televíziu a niekedy aj počítač vyhodila von oknom. Bez nich by nám doma bolo častokrát omnoho lepšie.
