Čím viac máme, tým menej využívame

Dnes je veľmi ťažké zaujať nás niečím, lebo sme asi už príliš vyberaví. Stačí sa poobzerať po okolí a už z unudených tvarí vidieť, akí sme otrávení životom. Nesnažím sa zmeniť iných, iba sa snažím pochopiť, prečo je tomu tak. Kto mi poradí zaručený recept na „NElenivosť"? Katastrofa je, keď si vo chvíli, kedy nehýbeme ani len prstom dokážeme povedať medzi nami lenivcami zbožňovanú a o to nezmyselnejšiu vetu : „Mne sa nič nechce." Sama seba mám chuť zastreliť v momente, kedy túto absurdnosť vyslovím, pretože už z daného momentu vyplýva, že nerobím nič a ak si dokážem povedať toto? Aj teraz ma oblieva pocit hanby, keď si predstavím, akým spôsobom som trávila svoj čas posledný rok. Niekedy by skutočne stačil len kúsok sebakontroly, chuti, dobrej nálady a je po probléme, netreba z toho robiť tragédiu. Už len tú chuť a silu premôcť seba nazbierať a život začne mať hneď iný rozmer. S úsmevom na tvári a hlavou plnou lenivosti(to už zo zvyku) idem ku kamarátke, lebo sedieť doma na zadku a ľutovať sa + tvrdiť, že nie je čo robiť je úplná, ale úplná hlúposť! Nechcem sa predsa unudiť k smrti. :)