Aj keď slovo vlasť mi tak trocha pripomína skostnatelé témy slohov v škole, kedy nám najprv súdružky učiteľky na prvom stupni základky museli vysvetliť, čo slovo vlasť vlastne znamená, tento kúsok básne mi vždy pripomenie rodnú hrudu...mrzí ma to, ale na autora si asi nespomeniem.
Po pol roku v Afrike rozmýšľam, čo mi tu chýba a čo urobím hneď ako sa na Slovensko moje milované vrátim.
"Obyčajný" kus chleba s "obyčajným" maslom...
Vraví sa, že človek si začne vážiť svoju krajinu až keď sa vydá do tej cudzej. Doma nás obklopujú "nudne rovnaké veci" ktoré berieme ako samozrejmosť. Ani na um mi neprišlo, že by mi mohlo niečo tak jednoduché a "obyčajné" ako vôňa čerstvého chleba a roztápajúceho sa masla chýbať.
Mám to šťastie, že rodičia ma vláčili po horách a dolinách, prebádali sme spolu rôzne slovenské mestá a dediny a tak nám nepriamo vštepovali lásku k domovine.
Je veľa vecí, ktoré sú iné a neporovnateľné a Afrika, konkrétne Juhoafrická republika kde už pol roka žijem je dosť exotickou krajinou na porovnanie.
Tak som sa zamyslela čo mi tu okrem ľudí ktorých mám tak rada, chýba.
Slovensko je malá krajina a často sa ma ľudia pýtajú odkiaľ pochádzam a ako to tam u nás hore vyzerá. Priznám sa, mám tieto otázky rada a nadšene rozprávam afričanom aké máme krásne hory a kopce, ktoré sú v zime, presne vtedy keď tu je leto, zasnežené a celé biele, a aké malebné zákutia tu človek môže nájsť. Bratislava s krásnym historickým centrom, staré budovy, ktoré si veľa pamätajú a veľký kus histórie. Krajina ťažko popísateľná miestnym obyvateľom, z ktorých mnohí hranice tej svojej krajiny nikdy neprekročili.
Vyžívam sa ako ma s nadšením počúvajú a snažia sa predstaviť si to, čo im rozprávam, často ich zaujíma aj jazyk ktorým hovorím a prosia ma aby som ich naučila aspoň pár základných viet.
„Ako sa mááš?" od usmiateho černocha skoro z rána spraví náladu na celý deň.
Tak si tu šírim svoju peknú predstavu o malej krajinke v ktorej som sa narodila a sama sa občas pristihnem pri tom, že cítim vôňu lesa keď o ňom rozprávam a aj ten čerstvý chlieb s tmavou kôrkou ktorý som už spomínala.
Tak čo teda spravím keď sa vrátim?
Prejdem sa po Bratislave a posedím si na námestí, počkám si na zvonenie radničnej veže, posedím s priateľmi na pive, prejdem sa popri Dunaji...
Dám si Tresku s Kofolou a čerstvé rožky k tomu, kúpim si Horalky, dám si tatkove bryndzové halušky (ktoré mi dúfam spraví, lebo tie jeho sú najlepšie, šedé od zemiakov a poriadne bryndzové, sádzané tak ako sa kedysi robievalo z lopárika nožom do horúcej vody), ochutnám dedovu a babičkinu domácu slivovičku...No a ten chlieb s maslom ešte...
Zorganizujem hromadný rodinný výlet na Kolibu, taký aký robievame každý víkend keď sme doma, zájdem sa pozrieť do lodenice a posedím si pri jazere..
Pôjdem si nakúpiť čerstvú zeleninu na trh...
Budem sa vyžívať v atmosférach týchto zážitkov a plnými dúškami si vychutnávať domovinu...
Nech mi nevybledne žiadna pekná spomienka a nech môžem znova rozprávať o tom, v akej krásnej krajine som sa narodila...
Aj keď Afrika je pestrá a zaujímavá, v srdiečku mi vždy ostáva to naše malebné Slovensko, ktorého krásami sa naozaj môžeme len chváliť.
Tak sa chválim keď mám čím...
