V Juhoafrickej republike kam som sa vybrala pracovať, a musím priznať, aj zažiť niečo naviac, sa to volá „Welcome to South Africa" v preklade Vitajte v Južnej Afrike. Každý turista, ale aj domáci je tu aspoň raz okradnutý. Možno sa to medializuje viac ako u nás. Naše organizované partičky v obchodných domoch, na staniciach a iných frekventovaných miestach sú tiež šikovné a bohužiaľ často úspešné.
Tu je to boj o život, chce to taktické kroky a veľa predvídavosti aby človek vyviazol bez zranení.
Dobré rady ako cestovanie v zanknutom aute so zatvorenými oknami bez zbytočných cenností, vyhýbanie sa zónam s vysokým výskytom prepadov a ruky nad hlavu ak na vás protivník mieri zbraňou sú len prvou lekciou ak sa prebudiť z pekného sna o Afrike.
Od narodenia som opatrná. Niekedy mi to až prekáža ale v zásade ide o veľmi príjemnú vlastnosť ktorá ma núti chrániť samu seba aj ľudí okolo mňa.
Aj do Afriky som išla s tým, že moja prirodzená opatrnosť a predvídavosť ma ochráni od problémov. Pred cestou som horlivo zháňala informácie o krajine a spokojne som dúfala že mám predstavu čo ma čaká.
Občas sa nevyhnem poznámke na moju prehnanú predvídavosť a opatrnosť. Aj pri výbere kabelky, ak sa tá moja megataška dá nazvať tak luxusne, myslím na to, ako zabrániť zvedavým a šikovným rukám vreckárov v prístupe.
Tu som tieto moje taktiky doviedla do ideálu. Nosím síce kabelku plnú "potrebných vecí", nemám v nej však žiadne cennosti, takže možnému páchateľovi ostane taška s lakom na vlasy, nepotrebnými papiermi a ostatnými zbytočnosťami. Najbezpečnejšie sa cítim v takzvaných "kapsáčoch", nohaviciach s množstvom vreciek v ktorých sa nedá až tak ľahko zorientovať. Dôležitosti mám teda skryté niekde vo vreckách a na to páchateľ nemá čas a ani šancu v rýchlosti ma prehľadať. Iba ak by na mňa namieril zbraň.
V takom prípade mu všetko odovzdám a budem sa tešiť ak mi ostane to jedno. Život.
Takto pripravená som sa však nechala uniesť bezpečím prostredia fitnesscentra ktoré je na celom svete uznávané a dá sa povedať prestížne. Množstvo kamier a bezpečnostných pravidiel, príjemný personál a atmosféra pohodlia otupila moju opatrnosť. Keď som sa po cvičení vrátila k skrinke ktorá bola predtým zamknutá, dvakrát som to skontrolovala kým som odišla, otvorila som ju potom bez kľúča. A až vtedy mi to došlo. Vyhádzala som z nej veci von a v šoku som zistila že mobil aj peniaze sú fuč. Peňaženka, tiež z taktických dôvodov je to obal z novinárskeho preukazu kam si okrem neho dávam platobné karty a peniaze, našťastie ostala. Cudzie zvláštne karty z Európy našťastie zlodejom nič nehovoria. Aspoň malinké šťastie v tejto nemilej situácii.
Veľmi som sa snažila ostať v pokoji a rozdýchať to, zablokovať kartu na mobil a spísať udalosť. Neudržala som to. Boli aj slzy. Zásah do súkromia a strata. O ten mobil ani nejde a možno si niekto pomohol keď bol na to odkázaný, aj keď je to chabá útecha, ide o všetko ostatné čo v ňom ostalo a pre mňa sa navždy stratilo.
Fotky, kontakty, posledné mamine smsky...Kus života a niečo veľmi dôležité pre mňa, nepodstatné pre nového majiteľa môjho ošúchaného mobilu.
Stalo sa to pred pár mesiacmi a stále ma to v kútiku duše trápi. Najmä tie pekné veci ktoré sú navždy preč...
Na druhej strane som rada že sa to nedotklo mojej rodiny, môjho zdravia a ničoho prodstatnejšieho, len veci, ktorá je nahraditelná.
Môžem sa tešiť, že žijem.
Nepreháňam. V tejto krajine je to naozaj tak. Treba sa pripraviť na stratu osobných vecí a radšej na to myslieť dopredu.
Na druhej strane si hovorím,„je to len vec, ktorá je nahraditelná. O živote sa to povedať nedá.Volím teda život..."
Kolega bol pri takejto príležitosti postrelený. Pokúšal sa s útočníkom rozumne vyjednávať. Rozumné je v takomto prípade ostať stáť s rukami nad hlavou. Hlavne ak protivník drží v ruke zbraň.
Kamarátovi ukradli veci s nožom pod krkom. Dal im všetko.
Keď sme si podobné veci čítali v knižkách, bolo to akosi vzdialené a týkalo sa nás to len okrajovo. V deň keď sme sa dozvedeli o postrelenom kolegovi som ostala paf a bez slov...
Mám odvtedy na VECI iný pohľad...
Dve tváre...
Nádherná krajina ktorej pestrosť sa prejavuje vo všetkých jej zložkách. Príroda, ľudia, mestá, vidiek. Ľudia tu majú svoje korene a tradície, svoje jazyky a kultúru. Všetky predpoklady vyvíjať sa.
Chudoba a závisť je jedným z faktorov, ktorý doženie človeka do zúfalstva, kedy sa aj rebríček hodnôt začne pod nátlakom rútiť. Asi to nemôžeme celkom pochopiť...
Zas si môžem vzdychnúť „ako nám je dobre..."
PS Napriek všetkým takýmto nepríjemnostiam som rada, že mám možnosť žiť tu a snažiť sa nazrieť do úplne iného sveta, som ale ešte opatrnejšia ako opatrná...
A mám na VECI iný pohľad.
