Prišli veľké zmeny a ja som sa okrem inej adresy, prechodu z bytu do rodinného domu rozhodla aj pre zmenu práce. Vrhla som sa (bezhlavo, ale o tom inokedy) skúsiť preraziť v malej reklamke. Okrem toho, že to bola výzva, pozdávalo sa mi aj príjemné prostredie Kramárov, ktoré od môjho nového bývania neboli až tak ďaleko.
Predsa len, cesta do práce chcela plán aby som čo najefektívnejšie chytila trolejbus. Prísť načas na zastávku bolo niekedy o život. Vysoké opätky a sukňa, indiánsky beh občas krokom občas skokom, naprávajúc si popri tom ešte účes a potom trolejbus zatvárajúci dvere. A ďalších desať minút čakania na ďalší...
Neverila som vlastným očiam keď som na Jaskáči zbadala nové zastávky autobusu. V novinách som sa dočítala, že zriadili špeciálne linky minibusov smerom na odľahlejšie časti mesta a tak sa črtala šanca na vyšší úspech stihnúť spoj, nakoľko zastávka stála len pár metrov od nášho domu, dokonca na Kramároch som vystupovala dosť blízko práce. Úžasné! Ba priam neuveriteľné!
Počkala som si teda na autobus, nadšene a troška s obavami či pôjde správnou trasou som sa usadila vzadu. Trocha ma znepokojovalo, že okrem mňa a vodiča tam nikto nebol. To sa ale postupom času menilo a neskôr už autobus odvážal väčšinou starších ľudí a tak sa tieto ranné cesty stávali zaujímavejšími. Vždy si ku mne sadla nejaká teta bažiaca po rozhovore, alebo len monológu, či dedo sťažujúci sa na reumu, občas niekto s kým som sa zhodla že je fajn mať takýto spoj a prečo je užitočný . Často som tetušky ťahala do autobusu a pomáhala som im s taškami.
Každé ráno ma čakal autobusár, ktorého som vždy pozdravila a prehodila s ním pár slov. Na oplátku som mala istotu že mi neujde, práve naopak, že ma tú minútku kým sa stihnem vytrepať z domu, počká.
Vždy sa usmieval do spätného zrkadla keď ma niektorá babička ohurovala svojim nákupom či len tak rozprávala o živote. Ja som len počúvala a usmievala sa, potom som babičke "vyhodila" tašku na zastávke na ktorej vystupovala, pomohla jej po schodíkoch a zamávala som na rozlúčku.
Takéto rána, vždy ale trocha iné a s iným príbehom mi obohacovali deň.
„Nie je vám táto zastávka ďaleko?" vytrhol ma autobusár z myšlienok ktoré s príchodom tej mojej výstupnej zastávky začali byť pracovné.
„Nie, nie, to je v poriadku, ja si to odkráčam!" prehodila som a čakala som že sa otvoria dvere a ja sa pozdravím, zaželám pekný deň a vystúpim.
Dvere sa neotvárali a tak som sa pozrela smerom k vodičovi.
„Ale čo budete nohy drať, kam konkrétne to bude?" Prekvapene som sa usmiala a len tak zo srandy som mu nadiktovala ulicu. Neotvoril a autobus sa pomaly rozbehol. Zastavil mi priamo pred dverami do práce čím čiastočne zatienil okná kancelárií kolegom.
Toto mi nikto neuverí, myslela som si.
Vystúpila som so širokým úsmevom z autobusu a zamávala som šoférovi na rozlúčku.
Keď som vošla, čakali ma v chodbe udivení kolegovia. „Hmm, kto umí ten umí." Alebo ako by moja mamička povedala, „Ja som Zuzka a dokážem toto!"
Jedno ráno bolo ešte špeciálnejšie. Okrem zastávky priamo pred vchodom do práce mi milý ujo autobusár strčil do ruky misku s jahodami. „Oslaďte si život slečna, krásny deň prajem!"
Totálne paf som mu od úžasu ledva stihla povedať „ďakujem ale.."
Dvere sa zatvorili, stihli sme si ešte zakývať a ja som si v polotranze kráčala ku kancelárii.
Toto už kolegovia fakt ledva predýchali a nechápavo krútili hlavami ako je to možné.
V ten deň mi ani mobing na pracovisku nezničil náladu a ten nechutný úsmev čo som získala bol trvanlivý až do večera.
Dodnes sa mi to zdá ako z iného sveta...
Ps Nič z tohto príbehu nie je vymyslené, stalo sa to presne takto. Pozdravujem uja šoféra! Ani neviem či tá linka ešte premáva...zmenila som totiž prácu aj kontinent.
A na oplátku som na druhý deň nechala šoférovi na zadnom sedadle položenú veľkú čokoládu.
Ďakujem za takéto zážitky. Napĺňajú ma šťastím a radosťou že sa to stalo práve mne...
Nuž mamič, ja som Zuzka a dokážem toto. A že po kom to dieťa je...
