Je pravdou, že za komunistov to bolo dokonalejšie. To, čo kto potrebuje, bolo jasné ešte predtým, ako sa dotyčný narodil. Veľmi praktické. Vedeli ste (alebo vaši rodičia), kedy potrebujete vstúpiť do pionierskej organizácie, kedy sa stať zväzákom, čo všetko potrebujete aby ste sa dostali na vysokú školu, koho máte manifestačne zvoliť, kde sa zamestnáte a koľko budete zarábať. V obchodoch bolo málo tovaru, zasa len to, čo ste podľa strany a vlády potrebovali. Žiadne dlhé hľadanie a premýšľanie v hypermarketoch. Vystáli ste si rad na to, čo bolo, kúpili ste a hotovo. Vedeli ste, že viac nepotrebujete. Aj ceny boli jednotné a platili celý rok. O televízii a rozhlase ani nehovorím. O to, čo sa bude vysielať, ste sa vôbec nemuseli starať. Jedna televízia, jeden rozhlas, vládou schválený program. Bolo jasné, že vám nič nemôže ideologicky uškodiť.
Po revolúcii to bol šok. Museli ste sami prísť na to, čo to vlastne potrebujete. Ak ste na to aj prišli, nevedeli ste si vybrať z tých všetkých možností. Televínych a rozhlasových staníc pribúdalo každým rokom, programová ponuka bola enormná. Zdalo sa, že vám s tým už nikto nebude pomáhať. Hrôza pomyslieť. Vďakabohu sa to predsa len vracia k starým dobrým časom. Zasiahla naša súčasná vláda. Ona (spoločne s EU) vie a aj rozhodne, čo potrebujeme. Netreba sa viac trápiť. Stačí si v kľude doma zapnúť rádio, počúvať predpísanú slovenskú hudbu a čakať na ďaľšie pokyny z ministerstva.
