Keď mi v roku 2000 náhle zomrel 23 ročný syn , každý večer pred spaním , som si veľmi prial uvidieť ho aspoň vo sne , keď už to ináč nešlo. Nikdy sa mi to nepodarilo . O dva roky mi zomrel otec ,o ďalšie dva roky mama , ale títo už mali na to svoj vek . Ani s nimi sa mi nikdy nesnívalo , aj keď som si to veľmi prial. Žil som spolu s manželkou v rodinnom dome .Občas nás navštívili dvaja susedia .Hrávali sme spolu karty a pri tom sa aj niečo vypilo . Raz , keď čosi zlé urobili , manželka im pohrozila , že keď zomrie , príde ich preto strašiť . O nejaký čas im to zopakovala .Povedala to preto , že jeden z nich sa tak trochu bál ísť sam domov potme . Ten druhý sa nebál vôbec , lebo kedysi pomáhal otcovi v pohrebníctve obliekať mŕtvoly . Stalo sa . Manželka asi o dva roky zomrela . Často , keď som sa s nimi stretol , sme na to spomínali . Uplynulo už odvtedy 7 rokov ,ale ani jedného z nich strašiť nebola .Každý , kto poznal moju manželku , by potvrdil , že keby to čo sľúbila mohla urobiť , by určite urobila . Vtedy ma napadla myšlienka , že na ten sľub zabudla .Ona za života určite nie , iba ak jej duša po smrti . Ak existuje duša človeka , nemá svoju pamäť . A zabudol na mňa aj syn a moji rodičia .Začal som čítať rôznu literatúru o duši , alebo aj duchu , človeka . Stretol som sa však len s názormi že duša neexistuje vôbec (neveriaci) ,alebo keď existuje (veriaci) , tak ona je tá , ktorá dáva človeku život a učí ho žiť . Prečo na túto myšlienku že duša nemá pamäť neprišiel už niekto skôr ? Možno aj prišiel , ale bál sa ju vysloviť alebo napísať , lebo by sa proti nemu postavili všetci , veriaci aj neveriaci A kedysi by ho aj upálili . A čo dnes?
V ďalšom pokračovaní o pár dní sa pokúsim vás presvedčiť , že pravdu mám ja.
