Komentár
Kým naši susedia z Visegrádskej štvorky pochopili, že budúcnosť patrí technológiám a investíciám s vysokou pridanou hodnotou, Slovensko zostáva paralyzované politikou strachu. Účet za vlastnú nepredvídateľnosť pritom neplatíme len v podobe kultúrnych vojen, ale v exaktných číslach priamo na finančných trhoch.
Ešte pred rokom sa dalo hovoriť o Slovensku a Maďarsku ako o dvojici krajín, ktoré sa v strednej Európe vydali podobnou cestou. Obe stavili na politiku obrany a strachu namiesto politiky orientovanej na výkon a posun k lepšej budúcnosti krajiny, obe sa vzďaľovali od Poľska a Česka, ktoré namiesto obrany investovali do priemyslu, vedy a vlastnej vojenskej sily. Aprílové voľby v Maďarsku túto podobnosť ukončili. Šestnásť rokov Orbánovej vlády sa skončilo jasnou porážkou a krajina dostala príležitosť, akú Slovensko v dlhodobom horizonte zatiaľ nemá. Či ju dokáže využiť, ukáže čas. Jedno je už dnes isté. Jediným štátom Visegrádskej štvorky, ktorý ostáva politicky zamrznutý v modeli obrany a nedôvery je dnes Slovensko. Ak si položíme otázku nemala by znieť, prečo sa to stalo, ale aj to, čo presne by sa malo zmeniť, aby na Slovensku k zmene vôbec prišlo.
Politika strachu nevzniká sama od seba, živí sa niečím čo v spoločnosti už prítomné je. Sociológ Zygmunt Bauman opísal tento sklon pojmom retrotopia, teda nostalgia po svete, ktorý pôsobí jednoduchšie a bezpečnejšie než súčasnosť, hoci v skutočnosti taký nikdy nebol. Maďarská politika túto nostalgiu roky pestovala rovnako cieľavedome ako slovenská, pretože ponúkala niečo čo zložitá súčasnosť neponúka, teda zrozumiteľného nepriateľa a jasnú hranicu medzi nami a nimi. Aprílové voľby ukázali, že aj takto starostlivo pestovaná nostalgia má svoje hranice a maďarskí voliči sa napokon rozhodli inak.
Podobná nostalgia by sama osebe nestačila, keby nemierila presne tam, kde vie človek najmenej odolávať. Psychológ Jonathan Haidt v knihe The Righteous Mind ukazuje, že politika strachu obchádza racionálnu argumentáciu a mieri priamo na starší a hlbší mechanizmus, akým je lojalita voči vlastnej skupine, rešpekt voči autorite a citlivosť na hrozbu zdieľaných hodnôt. Tie isté inštinkty pritom nemusia viesť k izolácii. Poľsko a Česko ich nasmerovali k budovaniu štátnej kapacity k modernej armáde a k investíciám do technológií. Na Slovensku zostávajú uzavreté v obrannej polohe, ktorá spoločnosť skôr oslabuje, než posilňuje.
Populizmus zmenil pravidlá hry
Populizmus presahuje štýl komunikácie aj snahu zapáčiť sa davu. Ide predovšetkým o spôsob vládnutia, ktorý postupne nahrádza zložité rozhodovanie jednoduchými emóciami a inštitucionálnu kontrolu osobnou lojalitou. Na začiatku to vyzerá úplne neškodne, prejav, ktorý sľubuje ochranu pred cudzími záujmami, kritika Bruselu, dôraz na tradičné hodnoty. Postupne sa však tento logický mechanizmus presúva tam, kde sa rozhoduje o skutočných veciach o verejných zákazkách o obsadzovaní súdov o tom, kto dostane licenciu a kto nie. Výsledkom nie je jedno zlé rozhodnutie, ale prostredie, v ktorom sa dobré aj zlé rozhodnutia prijímajú podľa rovnakých a nekontrolovateľných pravidiel.
Dôsledky sa neprejavujú okamžite a práve preto sú nebezpečné. Prvé roky prináša populizmus pocit úľavy, konečne niekto hovorí to, čo si ľudia myslia, konečne má krajina jasný smer. Až s odstupom sa ukazuje, čo táto takzvaná úľava prináša v dôsledku , príkladom sú oslabené súdy, rozpočet zaťažený klientelizmom, investori, ktorí radšej umiestnia svoju výrobu inde, pretože nevedia, aké pravidlá budú platiť o päť rokov. Maďarsko po šestnástich rokoch tento účet napokon dostalo predložený vo voľbách. Slovensko si ho zatiaľ len naďalej odkladá.
Neprehľadnosť ako nástroj moci
Tieto hrozby si spoločnosť nevymýšľa sama, dodáva jej ich vládna komunikácia a okruh médií naviazaných na štátnu moc, ktoré si volia terč podľa toho, čo práve potrebujú odviesť od pozornosti, raz je to ( zlý ) Brusel a jeho nariadenia, inokedy mimovládne organizácie, cudzí investori alebo susedná Ukrajina. Spoločnosť takto zamestnaná obranou pred vymyslenými hrozbami má menej času aj chuti pýtať sa, ako vlastne v skutočnosti fungujú inštitúcie, ktoré rozhodujú o jej každodennom živote. Ekonómovia D. Acemoglu a J. Robinson (Why Nations Fail) rozlišujú medzi inkluzívnymi inštitúciami podporujúcimi plošný blahobyt a extraktívnymi, ktoré parazitujú na spoločnosti v prospech úzkej skupiny vyvolených. Súčasný slovenský vývoj sa čoraz viac ponáša na tento vykorisťovateľský model.
Prečo si to väčšina občanov nevšíma, hoci sa ich presun zdrojov priamo dotýka, vysvetľuje psychológ Daniel Kahneman rozlíšením medzi rýchlym, intuitívnym myslením a pomalým, analytickým myslením. Politika, ktorá deň čo deň dodáva nový dôvod na obavy, drží verejnosť práve v tom rýchlom, inštinktívnom režime, kde niet priestoru na chladnú a dlhodobú úvahu. Keď občan nevie, či sa domôže sľubov pri cenách energií alebo spravodlivosti pri korupčnom prípade vo svojom okolí, nejde len o technické zlyhanie štátu. Je to znak toho, že nejasné pravidlá a slabá vymožiteľnosť práva prestali byť nedostatkom a stali sa nástrojom.
Aká je vlastne cena tejto neistoty ? Dá sa presne vyčísliť, aj keď ju politici nikdy nepriznajú nahlas. Finančné trhy nehodnotia rétoriku, hodnotia riziko. Slovenský verejný dlh koncom roka 2025 dosiahol takmer osemdesiatštyri miliárd eur, čo znamená, že každé jedno percento úrokovej prirážky navyše predstavuje približne osemsto štyridsať miliónov eur ročných dodatočných nákladov. Za túto sumu by bolo možné každoročne postaviť a plne vybaviť deväť až desať moderných nemocníc, prípadne systematicky modernizovať fungovanie štátnej správy. Namiesto toho odchádza táto suma každý rok na úroky, ktoré platíme za vlastnú nepredvídateľnosť nie ako jednorazový výdavok, ale ako trvalá položka rozpočtu, ktorá sa napokon prejaví v nižších investíciách a v pomalšom raste životnej úrovne.
Dva modely, ktoré sa rozchádzajú
Tento rozdiel nevznikol v jednom roku, formoval sa postupne a dá sa sledovať krok za krokom. Poľsko ešte začiatkom dvadsiatych rokov patrilo medzi krajiny závislé od lacnej montážnej výroby, podobne ako Slovensko dnes. Zlom nastal po roku 2022, keď vojna na Ukrajine prinútila Varšavu prehodnotiť vlastnú bezpečnosť, výdavky na obranu vzrástli na úroveň, akú nemá žiadna iná krajina v Únii a súbežne s tým sa rozbehli rozhovory o výstavbe polovodičových tovární, ktoré dnes menia poľský priemysel nielen z vnútra. Česko síce išlo pomalšou, ale rovnako cieľavedomou cestou, roky vyjednávalo o dostavbe jadrovej elektrárne v Dukovanoch, až kým sa v roku 2024 nerozhodlo pre kórejského dodávateľa a súbežne budovalo v Brne jedno z najsilnejších stredoeurópskych centier pre výskum umelej inteligencie. Ani jedna z týchto zmien nebola samozrejmosťou, obe si vyžiadali politickú zhodu naprieč vládami a ochotu investovať do niečoho, čo prinesie výsledok až o desať rokov.
Slovensko ? V tom istom čase riešilo iné otázky. Namiesto priemyselnej stratégie sa verejná debata sústredila na symbolické spory, kým do poľských investičných projektov prichádzajú pracovné miesta s vysokou pridanou hodnotou, slovenský priemysel sa čoraz viac zužuje na pozíciu subdodávateľa s nízkou maržou. Tento kontrast je viditeľný aj v číslach, kým poľská ekonomika rástla posledné roky tempom, ktoré ju približuje k západoeurópskemu priemeru, slovenská sa pohybuje na jeho okraji. Pokiaľ sa tento trend nezmení, hrozí, že sa Slovensko do konca desaťročia stane technologicky závislým od svojich susedov, namiesto toho, aby si voči nim udržalo porovnateľné postavenie. Maďarsko dnes stojí pred šancou z tejto trajektórie vystúpiť. Slovensko podobnú šancu zatiaľ pred sebou nemá.
Holý fakt znie takto a netreba ho nijako zjemňovať. Slovensko sa po aprílových voľbách v Maďarsku stalo jediným štátom vo Vyšehradskej štvorke a prakticky posledným v strednej Európe, ktorého politické vedenie sa naďalej drží modelu obrany a nedôvery bez toho, aby sa v spoločnosti rysoval jasný scenár zmeny. Táto pozícia sa dá overiť bez akejkoľvek interpretácie, stačí sa pozrieť na politickú mapu regiónu.
Model, ktorý funguje dlhodobo
Systém, ktorý oslabuje vlastných občanov, prežíva len dovtedy, kým sa im darí presvedčivo vysvetľovať, prečo je to tak správne. Taliansky politológ Giovanni Sartori upozorňoval, že populizmus získava prevahu vo chvíli, keď jednoduché heslo nahradí zložitú argumentáciu, pretože je jednoduchšie stotožniť sa so silným vodcom než porozumieť tomu, kadiaľ v skutočnosti prúdi kapitál a moc. Francúzsky historik Pierre Rosanvallon opisuje tento jav pojmom symbolická demokracia, teda stav v ktorom sa vôľa občanov redukuje na súhlas s politickým predstavením, zatiaľ čo ich reálny vplyv na vlastné životné podmienky sa potichu vytráca. Americký historik Timothy Snyder tento mechanizmus dopĺňa pojmom politika večnosti, opakovaný cyklus konfliktov bez skutočnej vízie budúcnosti. Maďarskí voliči v apríli ukázali, že aj takýto cyklus má svoj koniec. Na Slovensku sa taký koniec zatiaľ nekonal. Ekonómovia upozorňujúci na rastúci dlh, sudcovia brániaci nezávislosť súdov, novinári dokumentujúci prepojenia medzi mocou a biznisom, všetci na Slovensku roky pôsobia ako hlas volajúceho na púšti. Ich argumenty sú vecné, ich varovania sa napĺňajú a aj napriek tomu zostávajú bez väčšieho ohlasu, pretože spoločnosť zaujatá inými starosťami ich jednoducho nepočúva. Maďarský príklad ukazuje, že rovnaký hlas sa dá napokon vypočuť, stačí, aby sa k nemu pridal dostatočný počet ľudí ochotných počúvať namiesto len tlieskať.
Cesta, ale existuje
Kritika tohto modelu by bola neúplná, keby sa skončila len konštatovaním, že Slovensko zaostáva. Maďarský príklad ukazuje niečo dôležitejšie, ani šestnásť rokov jedného politického smerovania sa nedá označiť za nezvratné. Zmena neprišla zo dňa na deň a neprišla ani zvonka, prišla vo chvíli, keď dostatočný počet ľudí dokázal rozlíšiť medzi sľubovanou ochranou a reálnou cenou, ktorú za ňu platili. To isté rozlíšenie je dostupné aj slovenským voličom, len sa zatiaľ nepretavilo do rovnako jasného výsledku.
Politológ Francis Fukuyama v knihe Identity: The Demand for Dignity pripomína, že skutočná dôstojnosť národa vychádza z uznania reálnych schopností a výkonov, nie z požiadavky na rešpekt, ktorý si spoločnosť neodpracovala. Táto istá myšlienka by sa dala premeniť na konkrétny smer. Poľsko ukázalo, že cestou von je priemyselná stratégia postavená na vyššej pridanej hodnote, Česko ukázalo, že cestou von je trpezlivé budovanie vedeckej a energetickej základne, Maďarsko ukázalo, že cestou von môže byť aj jednoduché rozhodnutie voličov skončiť s modelom, ktorý ich dlhodobo oslabuje. Slovensko by potrebovalo z týchto troch krokov spraviť jeden, nezávislé súdy a predvídateľné pravidlá, ktoré vrátia dôveru investorom, cielené investície do vedy a vzdelávania, ktoré posunú priemysel od montáže k vývoju a politickú väčšinu ochotnú tieto zmeny obhájiť aj vtedy, keď neprinesú výsledky do najbližších volieb. Nič z toho nie je mimo dosahu krajiny, ktorá má rovnakú polohu, rovnaký prístup k európskym zdrojom a rovnako vzdelaných ľudí ako jej susedia. Chýba jediné, politické rozhodnutie prestať platiť za pocit bezpečia cenu skutočnej budúcnosti.
Zdroje a inšpirácia:
Acemoglu, D., & Robinson, J. A. (2012): Why Nations Fail
Bauman, Z. (2017): Retrotopia
Fukuyama, F. (2018): Identity: The Demand for Dignity
Haidt, J. (2012): The Righteous Mind
Kahneman, D. (2011): Thinking, Fast and Slow
