Ako sa dá dostať od seriálu Supernatural k ochutnávke sodžu (kórejského alkoholického nápoja) a konzumácii kimči? Jeden by sa veru čudoval…aj nad tým, ako sa dostať k seriálu Supernatural. :)
Začiatok nášho rozprávania sa nachádza kdesi v X-Files (teda, pekne slovensky, Aktoch X). Konšpirácie, UFO, záhady, takéto veci ja veru môžem už od detstva, hneď ako sa človek oboznámil s populárno-náučnou literatúrou faktu Ludvíka Součka (Otázniky nad hrobmi, Tušenie tieňa, Tušenie súvislostí). Kto čítal, dá mi iste za pravdu, že čítanie to bolo naozaj výborné.
No a Akty X boli skrátka super, o tom sa budeme zbytočne sporiť, veď nie nadarmo sa tento seriál stal klasikou a kultúrnou ikonou. Pravda je vo hviezdach.
Oveľa radšej som však mal ďalší seriál z pera Chrisa Cartera, Millenium, s nezabudnuteľným Lanceom Henriksenom v hlavnej úlohe, a z ktorého mi v pamäti utkveli dve veci – pamätná epizóda s tromi diablami a tento super song od Patti Smith:
Keďže postupne som začal sledovať skôr filmy než seriály, veci ako LOST, Jericho, Revolution a podobne šli viac-menej mimo mňa (LOST som skúsil pozrieť, vydržal som prvé dve sezóny), až kým som čistou náhodou nenaďabil na seriál Fringe. Ten šiel aj u nás (neviem síce, ako dlho), ale dožil sa pekných 5 sezón. Hoci, medzi nami, najlepšie je ho skončiť po odsledovaní 2. sezóny, potom úroveň seriálu upadá (a priznám sa, finálnu epizódu som odmietol zhliadnuť).
Čo Rudo robil po skončení Fringe? Samozrejme, hľadal seriály s podobnou tématikou.
S postupným záujmom o veci aj mimo nášho fyzického sveta a duchovno prišiel aj záujem o filmy a seriály s touto tématikou, a tak mi na moju obrazovku zablúdil Grimm. Je to, samozrejme, trošku rozprávkovejší námet, ale pozeral sa celkom dobre, až kým to klasicky autori neprešpekulovali tak, že to prestalo byť zaujímavé. A keďže na rozdiel od mojej polovičky si rozhodne nepotrpím na dokončenie seriálu potom, ako začne byť nudný, tak aj Grimm zapadol do kategórie „Nedopozerané“. Nevadí, nie je tam sám.
V tom momente už som registroval seriál s názvom Supernatural, no keďže v tom čase začal The Walking Dead (a o čosi neskôr, Game of Thrones), tak som ho odsunul na budúce sledovanie, lebo čo si budeme hovoriť, zombíkov môžem. A Game of Thrones vyzeralo zaujímavo. Teraz ma síce mnohí pravoverní zatratia, ale oba tieto seriály som ukončil 4. sezónou. TWD som ledva prehrýzol od polovičky druhej sezóny (určite si pamätáte nudné intermezzo v dome toho dedka, keď hľadali medzitým už zombifikovanú Sophie), ale po konci 4. sezóny som na ďalšie sledovanie nenašiel silu.
GoT na tom boli podobne – na mňa až priveľmi zbytočných erotických scén a hoci by sa dalo polemizovať o tom, že neustále odstraňovanie čo i len trošku sympatických osôb má istý základ v skutočnej histórii, ktorou sa G.R.R. Martin inšpiroval, sorry, fikciu pozerám práve kvôli tomu kladnému hrdinovi, ktorému držím palce.
Ale to už som konečne došiel k momentu, keď som do prehrávača strčil strieborný kotúč s prvou sezónou Supernatural – a bolo vybavené. Na tento americký seriál doteraz spomínam s príjemnou nostalgiou, ktorú nenarušia ani niektoré slabšie sezóny (napr. sezóna s Leviathanmi bola úplne o ničom). Na seriáli mi vadilo pár ďalších veci, no nič tak, ako odfláknutá záverečná 15. sezóna (ale povedzme si na rovinu, potom, čo zo seriálu zmizol Mark Sheppard, ktorý v ňom stvárnil úlohu Crowleyho, tak celý seriál šiel do kytek) .
Navnadení aj s polovičkou na niečo ďalšie zo žánru a majúc poruke Netflix, voľba bola jasná – poďho pozrieť, čo je v ponuke. A že bolo!
Výber kórejského seriálu Black (Bulraek, 2017) bol výlučne na jeho stručnom zhrnutí a pre nás predstavoval prvé stretnutie s kórejskou televíznou tvorbou. Bohužiaľ, aj tu musím povedať, že záver bol viac ako sklamaním (ono ak sa človek nad tým zamyslel, vôbec to nedávalo zmysel), čo však vôbec nevadilo! Musím povedať, že sme boli vcelku navnadení, keďže ázijská produkcia sa do našich končín až tak nedostáva. A mimochodom, ilustračný obrázok trošku zavádza, väčšina k-drám nemá viac ako jednu sezónu (ak už ich má 2 a nebodaj viac, tak môžete ísť naisto, ide o kvalitu).
Ďalším seriálom – taktiež prostredníctvom Netflixu, ktorý sme si obľúbili (a ktorý bol ešte lepší ako Black, musím podotknúť) je A Korean Odyssey, ktorý nás poučil o dôležitom fakte kórejských seriálov. Mnohokrát sa končia tragicky...a to človek do poslednej epizódy čaká, že sa to nejako utrasie (veď sme na happyendy zvyknutí, nie?) a ono nič. Ale mix humoru, drámy i tragédie funguje fantasticky, človek by sa až čudoval.
A tých seriálov je skutočne dosť, televízny priemysel v Kórei beží na plné obrátky, a až na pár prípadov, kedy si človek povedal „meh“ (napr. veľmi oslavovaný Goblin, ktorý bol v podstate nudný, ale že až), boli tieto seriálové záležitosti perfektným zážitkom (stačí spomenúť len seriál ako Oh My Ghost či Hotel de Luna, kde mi trošku na konci aj slza ušla, emócie Kórejci veru vedia). Čo už, som citlivá duša.
Postupne sa ale žáner rôznych ducharín vyčerpal v istom momente vyčerpal, a tak sme siahli po žánre romantických komédií. Logika bola jasná – v čase covidového lockdownu človek nejaké ťažké témy nemal chuť riešiť. Náš kórejský favorit? Jednoznačne Oh, My Venus (O Ma-i Bi-neo-seu, 2015-2016)!!! Aké lepšie odporúčanie by bolo ako to, že sme ho už zhliadli dvakrát? A človek sa už pomaly aj naučil rozlišovať a všímať si hercov, ktorí sa objavovali opakovane v rôznych seriáloch, čo bol aj prípad So Ji-seoba (resp. no by to malo asi byť Ji-Seob Soa, ale nechám tak), ktorý stvárnil titulnú mužskú úlohu v spomínanom seriáli, okrem neho sa objavil aj v napr. v paranormálnom Master’s Sun (Joogoonui Taeyang, 2013) či akčnom Terius (2018), a oba sa oplatí pozrieť, ale na Oh, My Venus podľa mňa nemajú.
Okrem týchto, sme zhliadli aj mnohé ďalšie (moja polovička ešte omnoho viac), a treba povedať, že ono to tí Kórejci vedia aj s marketingom parádne...v jednej scéne otvára postava skladací telefón, načo Rudolf okamžite vyhľadáva, o čo ide...no, Samsung Galaxy Z flip...1400 libier (v tom čase)? Ako to spieval Igor Timko – ďakujem, neprosím! :)
Zato scény, kedy sa herci pchali jedlom a pili kadejaké tekuté dobroty, to je samozrejme niečo, čo naša manželská dvojica nemohla opomenúť. Samozrejme, v kórejských seriáloch sa pije hlavne sodžu, čo je niečo ako likér (ale keďže to tam pijú po fľašiach, niet sa čo čudovať, že mnohé scény v seriáloch sú o tom, ako „spoločensky unavenú“ hlavnú hrdinku nesie hlavný hrdinka na chrbáte domov, ale už sme videli aj opačné garde). A hoci som s konzumáciou alkoholu prestal pred niekoľkými rokmi, ako chutí sodžu som skrátka chcel vyskúšať. A aj sa stalo. Síce je to vcelku drahý špás, ale tak nejdem to piť denne. Pre informáciu – sodžu s jahodovou príchuťou chutí skvele.
Ale nielen alkoholickými nápojmi je kórejský herec živý, všakáno...a tak sa nám dostane aj bohatej vizuálnej nádielky rôznych kórejských jedál a opäť raz Rudo hľadá po internete...a samozrejme, keďže na internete je všetko, aj my sme našli dva Youtube kanály, s ktorými sa učíme, ako variť rôzne kórejské špeciality a s ktorými sa s vami rád podelím…
...a toľko k mojej ceste k tajomstvám kórejskej kultúry a kuchyne. Teda, aspoň na dnes :)
P.S: Ako obyčajne...autorské práva k použitým fotografiám (na ilustračné účely) patria ich autorom.
