Ak by mi niekto pred cca 13 rokmi spomenul výraz „grindhouse“, asi by som si spomenul len na Rodriguezov a Tarrantinov spoločný projekt (filmy „Planet Terror“ (Rodriguez) a „Death Proof“ (Tarantino) – inak nič. Prázdno v očiach.
A niet ani veľmi divu, grindhouse je čisto americká záležitosť. Ale čo to vlastne je?
Nebudem vás napínať. Grindhouse je označenie niekdajších lokálnych kín (rozumejme, lokálnych v USA), ktoré mohli fungovať na základe „grind policy“ (čo prakticky znamenalo postupné zvyšovanie cien lístkov počas dňa), no historicky – a čo nás v tomto článku bude zaujímať – išlo o kiná, ktoré premietali rôzne filmy, zvyčajne nízkej kvality a za relatívne nízke vstupné. Špecifikom mnohých grindhouse kín bolo celonočné – či dokonca 24-hodinové premietanie (prípadne len s malou prestávkou, čo niektorí označujú ako „grinding“ a odtiaľ odvodzujú termín „grindhouse“). Tieto kiná väčšinou premietali nízkorozpočtové horrorové, kung-fu, erotické a porno filmy, arthouse… výber bol dostatočný, no tieto kiná sa taktiež vyznačovali (predovšetkým legendárna 42nd Street v New Yorku (Time Square) problematickým prostredím – narkomani, prostitútky, vreckári, podvodníci… Paradoxne, mnohé legendárne postavy filmového priemyslu spomínajú na zážitky z týchto kín (mnohé z nich boli kedysi opulentné divadlá) s totálnou nostalgiou...ale nie preto to tu spomínam.
Samozrejme, dôvodom návštevy grindhouse teátra boli filmy. A keďže majitelia kín mali záujem o film len v zmysle dolárikov, ktoré im kino vynášalo, aj filmový repertoár bol tomuto prispôsobený. Ako som už spomenul vyššie, premietalo sa kadečo, a to „kadečo“ sa všeobecne označuje ako „exploitation“ – čo v praxi znamenalo buť „využitie nejakého elementu“, „využitie publika“, využitie myšlienky“ – prípadne všetko dokopy. Inými slovami, čokoľvek, čo pritiahlo platiaceho diváka dnu.
Nie je dôvod veľmi okolo toho špekulovať a mudrovať (ako to dokážu rôzni filmoví experti a akademici), exploitation filmom je v podstate takmer každý film. Áno, aj Star Wars, superhrdinovia z Marvelu Ak totiž nebudeme brať do úvahy tých pár fanatikov, ktorí točia filmy pre svoje potešenie či nejakú mániu, tí ostatní to robia pre umenie (no, ehm) – a pre prachy. Lebo, čo si budeme nahovárať – umenie brucho nezasýti.
Grindhouse nostalgia v posledných rokoch nabrala na obrátkach – čomu sa niet ani prečo diviť, keď si človek všimne tie sterilné novinky, ktoré sa nám dnes ponúkajú...v porovnaní s nimi sú aj lacné béčkové filmy zo 70. rokov minulého storočia vzrušujúcimi snímkami. Ale koľko ľudí, toľko chutí, že?
Pre tých, ktorí sa chcú čosi o grindhouse kinách dozvedieť priamo od povolaných osôb, dnes by som vám rád predstavil veľmi zaujímavý dokumentárny film z roku 2015 – 42nd Street Memories: The Rise and Fall of America’s Most Notorious Street scenáristu a režiséra Caluma Waddella. Celých cca 87 minút je plných spomienok na 42nd Street v New Yorku, a k tejto téme sa vyjadrujú naozaj povolané postavy. Schválne, poďme sa na pár z nich pozrieť:
Matt Cimber – Cimber nepatrí medzi režisérov s najrozsiahlejšou filmografiou, no môže sa pochváliť, že patrí medzi tých, ktorých dielo (alebo diela) patrili kedysi k neslávne známym britským „Video Nasties“, menovite ide o jeho drama/thriller The Witch Who Came from the Sea (1976), čo je prípad filmu s úplne zavádzajúcim filmovým plagátom. A film ako taký je vcelku nuda, ale to už je na inú debatu. Cimber je okrem iného známy aj snímkami ako akčnou blaxsploitation drámou The Black 6 (1973) a The Candy Tangerine Man (1975, rovnako blaxploitation) či dobrodružnou fantasy Hudra (1983).
To Joe Dante je známejší oveľa viac, niekdajší „učeň“ u majstra exploitation filmu Rogera Cormana je známy aj u nás vďaka filmom ako Piranha (1978), The Howling (1981), Gremlins (1984) a Gremlins 2: The New Batch (1990), okrem iných filmov a epizód televíznych seriálov.
Fimografia Buddyho Giovinazza je pre mňa v podstate neznáma, ale jeho film Combat Shock (1984) je medzi znalcami a fanúšikmi grindhouse cinema a exploitation žánru veľmi dobre známy.
Ďalším režisérom do partie v tomto dokumente bol Richard W. Haines, s filmografiou väčšinou pre štúdio Troma, režírujúc kultové snímky ako Splatter University (1984), Class of Nuke ‘Em High (1986) či Alien Space Avenger (1989).
Znalci taktiež ocenia prítomnosť režiséra Franka Henenlottera, ktorý má „na svedomí“ také kultové klasiky ako je trilógia Basket Case (1982, 1990, 1991), Brain Damage (1988) či Frankenhooker (1990), v poslednej dobe sa venuje dokumentárnej tvorbe prostredníctvom snímok ako je Herschell Gordon Lewis: The Godfather of Gore (2010), That’s Sexploitation (2013) či jeho zatiaľ posledným Boiled Angels: The Trial of Mike Diana (2018). Frank Henenlotter je taktiež spoluzodpovedný za fungovanie legendárneho vydavateľstva Something Weird Video.
V takýchto dokumentárnych záležitostiach väčšinou nechýba ani legendárny Lloyd Kaufman, šéf filmového vydavateľstva Troma, a jeho filmy (nerátam jeho herecké úlohy a cameo) sú známe aj u nás – séria The Toxic Avenger I-IV (1984, 1989, 2000), Sgt. Kabukiman N.Y.P.D. (1990), či Poultrygeist: Night of the Chicken Dead (2006).
Veronica Hart je legendou medzi herečkami v tzv. adult video filmoch (inými slovami, pornofilmoch), medzi jej najslávnejšie filmy patria napr. Amanda by Night (1981), Foxtrot (1982), ale objavila sa aj vo filmoch ako Boogie Nights (1997) či Parasomnia (2008).
Ďalšou herečkou objavujúcou sa v tomto dokumente je jedna zo scream queens béčkových filmov Debbie Rochon, s úctyhodnými 260 filmovými kreditmi (ale väčšina filmov, v ktorých účinkovala bude v našich končinách veľkou neznámou), čo je veľká škoda. Debbie spolupracovala s už spomínaným štúdiom Troma, ale aj napríklad s kultovým režisérom Joelom D. Wynkoopom. Ak máte radi nízkorozpočtové filmy, pri týchto snímkoch si prídete na svoje.
No a poslednou postavou, ktorú tuná spomeniem, je 42nd Street Pete, občianskym menom Pete Chiarella, niekdajší vydavateľ fanzinu Grindhouse Purgatory, ktorý po 20 číslach nahradil nový magazín s názvom Grindhouse Resurrection, a veľký znalec grindhouse a exploitation kinematografie – predovšetkým pokiaľ ide o tzv. zlatý vek videa pre dospelých. Tu spomeniem, že Pete je aktívny aj na Facebooku a Youtube, kde prevádzkuje svoj malý kanál.
Toľko k obsadeniu. Ak som vám narobil chute, určite sa pýtate – kde sa dá tento dokument zhliadnuť? Podľa mojich informácií sa objavil na Blu-Ray disku u spoločnosti 88 Films z UK, ale evidentne je toto vydanie vypredané, ešte sa objavil na disku ako extra u vydania filmu Pieces z produkcie amerického vydavateľstva Grindhouse Releasing (oficiálne ale mimo US a Kanady nedostupné - ale viete ako.. :) ), a ak moje informácie neklamú, dá sa zhliadnuť aj prostredníctvom niektorých streamovacích služieb.
Dáme si ukážku? Dáme...teda upútavku:
