Minulý víkend som absolvoval jednu z mojich pravidelných poldenných prechádzok karpatskými lesmi. V 9 z 10 prípadov sa chodím takto vyvetrať sám. Je to môj spôsob, ako odbúrať stres, vysypať z hlavy uplynulý týždeň a pár hodín premýšľať nerušene nad vecami, na ktoré počas pracovných dní nemám ani pár minút.
Tentoraz som však na túto cestu zobral so sebou jednu z osôb, ktorú radím do okruhu mojich blízkych priateľov. Zvykol som si čas od času pribrať na tieto moje výlety súputníka, pretože mať pred sebou luxus niekoľkých hodín spoločnej cesty lesom (a teda nemožnosť ujsť) otvára oveľa hlbšie možnosti prebrať veci, ktoré sa nám dejú alebo ktoré nás trápia.
A ako obyčajne, aj tentoraz to boli štyri hodiny plné kvalitných a povznášajúcich rozhovorov, často idúcich do hĺbky a intimity, akú človek nikdy nenájde v meste pri hodinovom stretnutí nad kávovým stolíkom či pohárom vína. Prebrali sme všetko možné, od minulosti po prítomnosť, od našich partnerov po našich démonov.
Ku koncu výletu, keď už sme stúpali do posledného kopca pred finálnou rovinkou, som však po mojej pravici vycítil stuhnutie. Bol to presne ten typ jemnej paralýzy, ktorá človeka postihuje tesne pred tým, než sa chystá položiť otázku, nad ktorou už týždne premýšľa, ktorú už 17x preformuloval, lebo žiadne jej znenie nebolo dostačujúce a na ktorú sa obáva, akú odpoveď dostane.
Jej presné znenie dnes už neodcitujem, nakoľko moje zmysly sa v tom momente sústredili na prejavy stresu osoby vedľa mňa, nie na konkrétne slová. Ale pýtala sa ma na to, akú pridanú hodnotu mi dáva naše spoločné priateľstvo. Aby som veci uviedol do kontextu, táto moja priateľka je odo mňa mladšia a zároveň má za sebou náročné obdobie, ktoré trvalo pár rokov. A pravdepodobne nie jedno. Počas tohto obdobia, či skôr období, som jej stál na blízku, niekedy aj v diaľke, a pomáhal som jej, ako som vedel.
Neviem, čo ju k tejto otázke viedlo, možno to bol vekový rozdiel, možno to bola skutočnosť, že z jej pohľadu som jej pomohol a ťahal ju viac, než ona mňa, možno niečo iné, možno kombinácia toho všetkého. Mňa však táto otázka v danej chvíli natoľko zaskočila, že som nebol schopný nielen odpovedať, ale ani rozmýšľať v myšlienkovej úrovni, ktorá predpokladá, že priateľstvo je vzťah má dať - dal, ktorý by mal smerovať k vyrovnanej bilancii.
Musel som si zobrať minútový time-out. Nie však na odpoveď, ale skôr na pochopenie toho tmavého poschodia, z ktorého táto otázka vyliezla na povrch. Poschodia, o ktorého existencii som doteraz nemal tušenia. Pretože predstava, že priateľstvo je vzťah, v ktorom jedna strana odovzdá druhej hodnotu a očakáva sa niekedy v čase budúcom protihodnota, alebo v ktorej má tá prvá strana predstavu, že túto hodnotu by mala nejakým podobným spôsobom "splatiť", je pre mňa tak vzdialená a nepochopiteľná, že som sa najprv chcel opýtať, odkiaľ sa vôbec berie.
Než som sa to však stihol spýtať, došlo mi to aj samému.
Je to dobou, v ktorej žijeme. (Čím iným, všakže?)
Doba, v ktorej žijeme, je totiž čoraz viac orientovaná na hodnoty. Nie však, bohužiaľ, na hodnoty ľudské a charakterové, ale skôr na hodnoty ekonomické a materiálne. Nechcem tu teraz obsiahlo lamentovať nad všetkým od sociálnych sietí až po metódy produktivity práce, ale pár skutočností vypichnem len stručne, aby bolo jasné, odkiaľ môj názor pramení.
Sociálne siete. Svojim fungovaním v našom vnímaní vybudovali fenomén, ktorý sa dnes už odborne volá "dohoda medzi followermi". Ide prakticky o to, že keď ja like-nem niečo tebe, očakávam, že ty like-neš niečo mne, aby sme mali obaja srdiečka či palce hore a teda pocit, že žijeme vo svete, v ktorom nás naše okolie prijíma a v ktorom máme svoje miesto. Pretože tieto malé ikonky sú dizajnované presne tak, aby útočili na primárnu, tisíce rokov zakorenenú biologickú potrebu ľudskej bytosti - niekam patriť. A veľmi zjednodušene povedané, to, čo urobíme stokrát denne na rôznych sociálnych sieťach a v rôznych komunikačných aplikáciách, vytvára v našich hlavách jednoduchý vzorec, ktorý potom aplikujeme na zložité komplexné ľudské vzťahy. Lebo je to jednoduché, ľahko pochopiteľné a zdôvodniteľné a priamočiare. Má dať - dal.
Potom je tu kultúra. Filmy, seriály, knihy. Mnohé nás (až na pár skvelých výnimiek) učia tomu, že priatelia sú tu v rovnakej miere pre seba, jeden sa obetuje za druhého a druhý pomôže prvému, lebo už v ďalšej sérii bude on mať určite problémy, s ktorými bude musieť pomôcť' (och, ako veľmi by som o tom chcel písať ďalej).
Ďalej je tu ten neuveriteľný tlak na produktivitu a výkon jednotlivca. Spočiatku sa to držalo v istých medziach spojených so zamestnaním a zárobkovou činnosťou, ale postupom rokov to prirodzene napadlo a zožralo aj naše súkromné životy. Robiť stále viac (a všemožne si to ospravedlňovať), mať na seba stále vyššie nároky (a podvedome sa týrať, že podobne vysoké nároky majú na nás aj ostatní, čím ich to de facto naučíme a zreálnime ich), byť neustále nespokojný s tým, čo robím či ako to robím, pretože v skutočnosti to porovnávam s niekoľkými ideálmi, ktoré som si v hlave vyfantazíroval. A v porovnaní jednej náročnej reality s bezchybnou predstavou (vlastne niekoľkými) príde zásadne otázka, že "čo robím zle, že to tak nie je?" Kde sa automaticky ponúka odpoveď: "nerobím toho dosť, musím viac." A ako som spomenul, nielen v práci, ale aj v súkromí.
A potom je tu ešte ten neviditeľný tlak zbastardenej mutácie predchádzajúcich troch bodov - na sociálnych sieťach vidíme mnoho "ideálnych" životov ľudí okolo nás a porovnáme si ich s jedinou nudnou realitou toho nášho. Čo v nás len podvedome posilňuje pocit vlastného zlyhania a znova nabáda robiť viac.
Možno práve odtiaľto pramenila otázka mojej priateľky: akú pridanú hodnotu mi dáva naše spoločné priateľstvo?
Odpovedal som pomerne jednoducho: žiadnu. Kým by sa však v mojej súputníčke stihol vybudovať šok, pretože dostala odpoveď, ktorej sa asi obávala, rýchlo som pokračoval:
Nie však preto, že by mi naše priateľstvo nedávalo žiadnu hodnotu, ale preto, že som od neho nikdy neočakával žiadnu PRIDANÚ hodnotu. Priateľstvo je, a najmä v tej dnešnej sprostitútkovej dobe, hodnotou a hodnotné samo o sebe. To, že nejaký jedinec dokáže tolerovať po svojom boku moju šialenú povahu už niekoľko rokov, počas ktorých sa môžeme vídať či už raz za týždeň alebo raz za polroka, a to priateľstvo tým nijak neutrpí... Že sa aj po toľkých rokoch stále dokážeme zhovárať o nových veciach, vzájomne sa vypočuť a poradiť si v náročných situáciách či zasmiať sa na tých menej náročných a toto puto udržovať aj napriek tomu, že už nie sme na strednej či vysokej škole s nekonečným množstvom časom, ale makáme 8-10 hodín denne, máme deti, rodiny a hromadu iných povinností, no napriek tomu si dokážeme na seba nájsť čas, energiu a pozornosť... To je tá skutočná hodnota priateľstva. Čo k tomu chceš pridávať? Že ti teraz pomáham viac, ako ty máš pocit, že mi vraciaš? Priateľstvo nie je hra s nulovým súčtom. Iste, môžeš mať pár priateľov, s ktorými je to ako-tak vyrovnané, ale skutočné priateľstvo je kolektívna hra viacerých hráčov s pozitívnym súčtom. Pretože tak, ako sa tebe môže zdať, že si mi niečo dlžná, tak som ja dlžný inému môjmu priateľovi, ktorý ma ťahal mojimi sračkami, až kým ma z nich nevytiahol. A dodnes viem, že mu to nedokážem nijak oplatiť. Možno raz zakopne on, hoci mu to neprajem, budem mu však nablízku, aby som ho zachytil. Ale priateľstvo, úprimné priateľstvo dvoch ľudí je hodnota sama o sebe.
Prečo k tomuto niečo pridávať? A čo vlastne?
