Pred nejakou dobou som mal tú česť rozšíriť môj kruh priateľov o človeka, ktorého som dlho poznal len z formálneho prostredia.
No odkedy sa poznáme aj neformálne, dostávam od neho/nej otázky, ktoré idú naozaj pod kožu, ktoré sa ma nikto nikdy neopýtal alebo ktoré vyvolajú hodinovú diskusiu s niekoľkými momentami, kedy musíme rozhovor na minútu prerušiť, aby sme si pozbierali myšlienky a mohli pokračovať ďalej.
Tento týždeň som dostal otázku, ktorú si nepamätám, že by mi niekto iný v živote položil. Z ničoho nič som dostal do ksichtu:
Myslíš si, že si dobrý človek?
Na začiatok som si musel zobrať už spomínaný minútový time-out, aby som sa spamätal z pomerne nečakaného úderu a pozbieral si porozhadzované myšlienky. Potom som odpovedal.
Nemyslím si to.
Podľa mňa totiž väčšina ľudí chápe dobro a zlo ako horizontálnu problematiku, v ktorej strede je jedna veľká hrubá čiara a naľavo od nej je „segment zlo“ a napravo „segment dobro“. Keď bežný človek vykoná viac skutkov, ktoré považuje za dobré ako tých, ktoré považuje za zlé, považuje sa podľa mňa za dobrého človeka.
U mňa to tak nie je. Ja to vnímam ako vertikálnu problematiku, v ktorej „dobro“ je na samom jej špici. Čiže dobrý človek je v tomto prípade ideál, a z charakteru ideálu preto nikdy nedosiahnuteľný. Avšak existencia takéhoto ideálu – nielen večne dobrého a nikdy zlého, ale aj nikdy nevynechajúceho príležitosť byť dobrý – je pre mňa oveľa väčšou inšpiráciou „byť dobrým“, než keby som takýto ideál nemal (hoci viem, že ho nikdy nedosiahnem).
Kým som sa však v duchu pripravoval na druhú otázku (Prečo?), ktorú som zákonite po mojej odpovedi čakal, prišla iná – ešte prekvapujúcejšia otázka.
Myslíš si, že ostatní ľudia si o sebe myslia, že sú dobrí?
Tam som však poznal odpoveď už dlhú dobu. Áno. Drvivá drvivá drvivá väčšina ľudí si o sebe myslí, že sú dobrí. Až vtedy prišla otázka
Prečo?
Toto je z môjho pohľadu jednoduché. Každý človek má iné hodnoty a ciele, ktoré považuje za dobré. A koná v rámci tohto nastavenia. A keď sa mu to darí, považuje sa za dobrého človeka (nech sú tie hodnoty akékoľvek). Iní človek ho môže považovať za zlého, ale to len preto, že sa naňho pozerá cez súbor vlastných hodnôt, podľa ktorých posudzovaný človek koná zle a teda je zlý.
Príklad. Povedzme, že niekoho hodnotami, ktoré považuje za dobré, sú úprimnosť a česť. Dostane v práci možnosť získať mimoriadnu odmenu 5 000€. Zahŕňa to však aktivity, počas ktorých by musel oklamať kolegu a k druhému sa správať nečestne. Preto danú ponuku odmieta, koná v rámci svojich hodnôt, ktoré považuje za dobré a teda vo výsledku sa považuje za dobrého človeka. Rovnakú odmenu však ponúknu človeku, ktorý považuje za dobro poskytnúť svojmu dieťaťu čo najlepšie prostredie na vývoj a zabezpečiť ho. Neznie to ako zlá hodnota, všakže? Ponuku prijme, kolegu oklame, k druhému sa zachová nečestne a odmenu dostane. Následne je schopný zaplatiť dieťaťu kvalitnejšiu školu a obstarať mu pár potrieb, vďaka ktorým sa mu bude vodiť lepšie. Na konci sa tiež považuje za dobrého človeka.
Máme tu teda situáciu, ktorá dopadla v každom prípade inak, no obaja hlavní aktéri sú spokojní s výsledkom a považujú sa za dobrých ľudí. Je niektorý z nich zlý? Ktorý? A prečo práve ten? Záleží len na hodnotách pozorovateľa. Napokon prišla finálna otázka, nakoľko sa môj diskutér potreboval naozaj presvedčiť:
Teda podľa teba neexistujú ľudia, ktorí si o sebe myslia, alebo rovno vedia, že sú zlí?
Vždy budú takí ľudia, ale ak si odmyslíme masových vrahov, psychopatov a podobných jedincov a zameriame sa len na bežnú populáciu, tak podľa mňa: nie, bežní ľudia si o sebe nemyslia, že sú zlí. Nedáva to zmysel, dokonca ani evolučne.
Od prírody sme totiž naprogramovaní k tomu, aby sme vyhľadávali dobré veci. Pretože to zvyšuje naše blaho, spokojnosť, náladu atď., čo má zase pozitívne následky na ďalšie „ukazovatele“ (nižšie riziko chorôb, lepšie psychické zdravie, vyššia doba dožitia). Evolúcia nás preto k tomu podvedome ženie. Človek prirodzene rád koná dobro. Tou problematickou časťou však ostáva, že pre každého to „dobro“ je niečo iné. Ale je to zároveň odpoveď, prečo si bežný človek nemá dôvod o sebe myslieť, že by bol zlým človekom.
Obe problematiky (vnímanie dobra a zla na horizontálnej osi a konanie podľa hodnôt vlastných danému človeku) teda podporujú tvrdenie, že väčšina ľudí na svete si o sebe myslí, že sú dobrí. A asi len málo ľudí si o sebe myslí, že sú zlí.
Keby som sa mal teda vrátiť k mojej odpovedi na úplne prvú otázku, či si myslím, že som dobrý človek, stále by som odpovedal, že si to nemyslím. Lebo dobro vnímam vertikálne, ako ideál. Možno za deň urobím viacero dobrých skutkov, ale občas sa pošmyknem a urobím aj to, na čo nie som neskôr hrdý. Ale to, že nedosahujem ideál, neznamená, že som automaticky zlý. Som človek. Ako každý iný.
