Bol som na koncerte filmovej hudby a počas prestávky medzi skladbami moderátorka povedala čosi takéto (parafráza):
Vývoj udalostí vo svete v posledných dvoch rokoch je ako vystrihnutý z hollywoodskeho trháku. Do roku 2020 sme si v novoročných predsavzatiach zvykli želať "všetko najlepšie". Pre rok 2021 sme si navzájom priali, aby ten ďalší rok bol trochu lepší, ako ten predošlý. Do roku 2022, aby aspoň nebol horší, ako ten predchádzajúci. No vzhľadom na vývoj udalostí neviem, čo si budeme spolu priať do roku 2023. Hádam len, aby bol.
Dnes som dostal do schránky newsletter, ktorý akoby naviazal na túto myšlienku ďalej: V decembri sme si boli istí, že sa "svet začína vracať do normálu." V apríli 2022 si musíme priznať, že bude lepšie sa včas prebrať zo snívania. "Normál" je v skutočnosti krivka: lieta hore a dole, a to, že dva roky klesá, neznamená, že potom bude stúpať len preto, že sme slávnostne urobili Bodku. Svet je krásny, ale zložitý, každý deň je výzvou a predovšetkým: nič nie je isté. Priznajme si to.
Mnoho ľudí sa celý život, no najmä počas posledných dvoch rokov, stále upiera na niečo, čo zmení ich život k lepšiemu. Pričom toto vágne pomenované šťastie majú vždy takmer na dosah. Za rohom. Zajtra. V ďalšom kvartály, po ďalšej vlne, v novom zamestnaní, v novom roku. No akosi ho celý život nie a nie dosiahnuť.
Už-už sme sa dva roky tešili na post-covidový život "v normále". Ľudia sa poslednými zvyškami energie plavili poslednou vlnou, s nádejou v očiach vyhľadávajúc jar na obzore. Nie je sa preto čomu čudovať, že po februárových udalostiach (🇺🇦) zachvátila mnohých hlboká kedyužbudekonečnelepšie frustrácia.
Je jún a nemôžem povedať, že by som v spoločnosti badal jej vymiznutie. Avšak mám pocit, že táto frustrácia sa postupne mení. Na otázku. Čo je dobre, lebo frustrácia indikuje nečinnosť, ale otázka (skôr či neskôr) predpokladá odpoveď. A teda akciu. Aj keď je otázka v tomto prípade neľahká, pretože znie: No dobre, a ako mám teda žiť v tomto bordeli, aby som sa nezbláznil?
Tá najjednoduchšia odpoveď (a najjednoduchšou treba začať, lebo na viac mnohým neostáva energia) je z radov klišé. Ale toto klišé sa opakuje históriou naprieč nespočetnými filozofiami. Od Budhu, stoikov, epikurovcov, cynikov, nihilistov až po modernú psychológiu a meme-čka. Ži dnes. Ži tak, akoby bol dnešok tvoj posledný deň na zemi. Každé ráno si pripomeň, že to mohol byť tvoj posledný spánok. Carpe diem. Krok po kroku, deň po dni. YOLO...
Takže na tom klišé niečo bude. Prečo? Vysvetľovať a argumentovať by sa dalo hodiny, no pre dnešok si vystačíme s niečím jednoduchým. Minulosť už nezmeníme a budúcnosť nie je v našich rukách. Jediné, čo vôbec môžeme ovplyvniť, je prítomnosť. Aký zmysel má teda venovať svoju energiu prvým dvom?
Páči sa mi vizualizácia uvedeného princípu na tomto príklade: predstav si, že niekto zoberie tvoje telo niekam preč a začne si s ním robiť, čo sa mu zachce. Poburuje ťa táto predstava? Cítiš sa poškvrnený? Prečo ti potom nevadí, keď sa to deje s tvojou mysľou?
Dennodenne prenechávame svoj čas a myšlienky iným miestam a ľuďom, ktorí sú nám v podstate cudzí a ktorí tak okrem svojich životov žijú aj tie naše. S naším dobrovoľným súhlasom. A my pritom zabúdame žiť tie naše, dúfajúc, že sa to čoskoro všetko zmení. Už zajtra.
Netreba však veľa k tomu, aby sme sa na konci dňa cítili spokojne a naplnene, aj keď počas neho nezmeníme svet. Na začiatok úplne stačí prežiť svoj deň v prítomnosti. Nie však s predstavou spálenej zeme na štýl "zajtrajšok je už problém niekoho iného, nezávidím tomu človeku". Pokojne len robením toho, čo nás (skutočne) napĺňa. Aj niečim tak jednoduchým, ako je čítanie knihy či hrabanie sa v záhradke. Alebo čo naplní život alebo vyčarí úsmev človeku vedľa nás. Nie je nutné pri tom myslieť, ako bolo voľakedy dobre. Dnes máme príležitosť, aby bolo dobre. Nie je nutné myslieť na to, kedy už konečne bude dobre. Môže to byť už dnes. Stačí tomu dať len šancu. Je to pomerne jednoduché.
Krok za krokom, deň za dňom.
A možno sa po tom týždni, kvartály či v ďalšom roku ohliadneme dozadu a povieme si, že to vlastne bolo celkom fajn. Aj keď sme si pri tom zachovali "len" zdravý rozum.
