Šérovanie, tagovanie, čekovanie, lajky, skrínšot, fejsbúk... Hŕstka slov, ktorým väčšina z nás rozumie a vníma ich ako bežnú súčasť svojho slovníka a priznajme si, pravdepodobne aj ako súčasť každodenného života. Od doby, kedy sa zástancovia slovenskej reči neoblomne snažili zaviesť do praxe ,,svojku‘‘, prešlo už pár rokov. Ale, ak sa mám priznať, ja osobne si stále robím selfiečka.
Prieskum realizovaný Sociologickým ústavom Slovenskej akadémie vied v roku 2015 uvádza, že národnú hrdosť pociťuje až 88% Slovákov – to je celkom vysoké číslo a potešujúca informácia. Sme hrdí na úspechy slovenských športovcov, na diela slovenských umelcov, na knihy slovenských spisovateľov. Počas Majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji sa spravidla každý z nás stáva skalným fanúšikom, ktorý má slovenskú vlajku nielen vo svojom aute, ale tiež na oblečení, hrnčekoch, vankúšoch, a v neposlednom rade, i na svojom tele, a to v podobe ,,mini tetovačiek‘‘, ktoré sú väčšinou vložené v každom lepšom časopise. Áno, vtedy je naša národná hrdosť skutočne takmer hmatateľná a napriek svojej abstraktnosti takmer okom viditeľná! Tieto udalosti sa vďaka našej súdržnosti a vzájomnému spojeniu stávajú emotívnymi a dojímavými a bezpochyby v nás umocňujú pocity lásky k nášmu slovenskému národu.
Spomínaný prieskum ale zároveň informuje, že až 64,1% respondentov označilo za najdôležitejšiu vlastnosť ozajstného Slováka schopnosť vedieť hovoriť po slovensky. Pokiaľ mám vyjadriť vlastný názor na vec, byť jedným z opýtaných, pravdepodobne by som označila rovnakú možnosť. Veď znalosť a používanie materinského jazyka je, medzi inými, skutočne primárnou podmienkou, na základe ktorej prislúchame k národu. Určite by som ocenila, keby sme sa v rámci nášho národa, našej komunity, v rámci rodiny a okruhu priateľov, s ktorými trávime čas, aspoň snažili nachádzať a používať slovenské slová, ktorými vyjadríme naše myšlienky, postoje, emócie či túžby.
No skúsme byť aspoň na chvíľku realisti a bez zaujatia a akýchkoľvek predsudkov sa zamyslime. Ja sama som milovníčkou spisovnej slovenčiny, a priznám sa, že by som bola najradšej, keby zostala ,,čistá‘‘, bez akýchkoľvek zásahov. Napriek tomu som si však vedomá nevyhnutnosti zavádzania (nielen) anglicizmov a amerikanizmov do slovenského jazyka. Viackrát som sa zamyslela, či by v dnešnej dobe ,,lajkov‘‘ vôbec bolo možné nájsť ekvivalentné slovenské názvy pre všetky inovácie a výdobytky modernej doby, s ktorými sa denne stretávame. Možno to tak citlivo vnímam najmä preto, že v škole od nás chcú, aby sme správne pochopili brief, aby sme si premysleli, na čo minieme svoj budget, pričom nesmieme zabúdať na správny timing. Uznávam a rešpektujem, že angličtina ako svetový jazyk asi musí byť prítomná v odboroch tohto typu – či už sa jedná o marketing, reklamu alebo biznis – nakoľko anglický jazyk ovláda naozaj takmer každý národ. Pri medzinárodných stretnutiach by sme sa po slovensky asi nedohovorili. Nuž ale, nie je práve preto tá slovenská reč taká výnimočná? Preto, že je naša? Iba naša?
Aby som to zhrnula, byť vlastencom v dnešnej dobe je trochu zložité. Koniec koncov, aj táto súťaž bude hodnotená prostredníctvom zbierania lajkov. Ale keď sa z internetového a mediálneho prostredia presunieme do tepla svojich domovov, do jednej z tradičných liptovských reštaurácií, kde si objednáme a s radosťou vychutnáme slovenské bryndzové halušky, do banskobystrických čajovní a kaviarní, kam si večer pôjdeme sadnúť s priateľmi,... Myslím si, že práve toto je to prostredie, v ktorom je možné zachovať našu malebnú slovenčinu. Práve tu máme možnosť cibriť svoju rodnú reč, zdieľať ju so svojimi najbližšími a oceňovať jej krásu a pôvab.
Týmto príspevkom som sa v roku 2016 zapojila do súťaže vyhlásenej Ministerstvom obrany SR. Síce som sa neumiestnila, ale aspoň môžem svoju úvahu na túto tému zdieľať teraz tu a s vami.
