5.5.2018.
Dátum, ktorý mala v denníčku poznačený nielen nevesta.
Dátum, kedy sa mali všetci ich blízki a známi od rána pripravovať, chystať si najkrajšie šaty a vyrážať na svadbu so svadobnými darmi v rukách.
Dátum, kedy sa im mal zmeniť svet.
Dátum, kedy by im bol manželstvo a púť spoločným životom spečatil sám Boh.
Ak je pre vás dnes len obyčajná sobota, vedzte, že pre nich to mal byť najkrajší deň života.
Ak je pre vás dnes len obyčajná sobota, vedzte, že ich rodinám sa dnes znova zrútil celý svet a rany, ktoré im navždy zostanú na dušiach, nikdy nikto nezahojí.
Na včerajšom zhromaždení Za slušné Slovensko sa nám naskytol takýto pohľad.
Svadobné šaty bez nevesty a oblek bez ženícha.
Hrala svadobná pesnička, na ktorú nemal kto tancovať.
Nejaký šťastný pár mal dokonca v čase zhromaždenia svadbu - takže sme mali aj trúbiace autá, zvoniace zvony, všetko čo k tomu patrí.
Hostia priniesli aj kvety, ktoré nemal kto prijať.
Takto vyzerá svadba bez mladomanželov.
Zúčastnili sme sa zhromaždenia v Leviciach. Hneď na začiatok hrala pieseň Jaromíra Nohavicu - Sarajevo.
Ještě hoří oheň a praská dřevo
ale už je čas jít spát
tamhle za kopcem je Sarajevo
tam budeme se zítra ráno brát
Farář v kostele nás sváže navěky
věnec tamaryšku pak hodí do řeky
voda popluje zpátky do moře
my dva tady dole a nebe nahoře
Ještě hoří oheň...
Presne tá, na ktorú mali tancovať. Počas ktorej sa mali jeden druhému pozerať do očí a myslieť iba na prítomný moment. Na to, akí sú šťastní. Na to, aká bude ich spoločná budúcnosť. Kam pôjdu na svadobnú cestu. Na to, že časom by spolu mohli vychovať deti. Na všetko to pekné, čo ich čakalo. No oni dnes myslieť nebudú. Nemôžu. Dnes budeme myslieť iba my. Na nich. A navždy!
