Vo svojom prvom príspevku by som sa chcela zaoberať niečím, čo ma trápi už odjakživa. Už ako dieťa (podľa mňa už ako bábo) som mala vo zvyku premýšľať nad zmyslom života, smerovaním sveta a poslaním, ktoré na tomto svete ako ľudia máme. Myslela som (a dúfala), že ma tieto myšlienky prejdú, že ide vlastne iba o akési hľadanie samej seba, že ma ešte netrápili dospelácke starosti a tak som sa zaoberala vecami, na ktoré som nemala žiaden vplyv a nemohla som ich vôbec zmeniť. Nuž, ale... postupom času tento stav neprechádzal, práve naopak. Prehlboval sa a ja som cítila, ako ma moje myšlienky zožierajú zvnútra a nedajú mi spávať. Doslova. Nočné mory, ktoré ma trápili a dodnes trápia, mi naznačujú, že kým neprídem na to, ako spraviť tento svet aspoň o kúsok lepším miestom, kým neprispejem svojou troškou k šťastiu ľudstva (trochu si verím, tak teda aspoň k šťastiu časti ľudstva) nebudem môcť zomrieť s pokojným vedomím a svedomím. Ale o tomto som nechcela...
Najskôr vám teda poviem niečo o sebe, aby som sa následne mohla dostať k podstate tohto príspevku. Nebude to nejaké super zaujímavé, tak to zhrniem, aby som vás zbytočne nenudila. Študujem marketingovú komunikáciu a reklamu na UKF v Nitre. Pochádzam z malého hraničného mesta a naši odviedli kus dobrej práce s mojou výchovou. Nechcem sa chváliť, ale ich áno. Každopádne ide o to, že som nikdy presne nevedela, čo chcem robiť. Chodila som na základnú školu a keďže som nemala žiadne zvláštne plány do budúcna, šla som na gymnázium. Bolo to na poslednú chvíľu, ale nič ma poriadne nebavilo, nechcela som byť kuchárka, doktorka ani účtovníčka, tak som si povedala, že gymnáziom získam ešte chvíľku času na premýšľanie. Nepomohlo. Ubehlo to strašne rýchlo a ja som sa ani nestihla spamätať a šla som na vysokú. Tiež neviem prečo, ale nejako ma to tam ťahalo. Aj keď to zameranie, hmm, čo ja viem, proste to bolo niečo, čo ma fakt nikdy nezaujímalo. Až kým ma nezačalo, samozrejme. Nuž ale, podstata je taká, že som sa počas celého svojho života nechala iba unášať prúdom. Nikdy som nemala jasný cieľ, za ktorým by som sa náhlila a ktorého naplnenie by som úzkostlivo sledovala. Možno som stratila trochu času, ale tak to malo byť. Áno, touto frázičkou si často odôvodňujem smerovanie svojho života. A celkom to pomáha. Verím totiž v to, že ten hore má s nami nejaké väčšie plány. Ale samozrejme sa mi to ľahko píše - bodaj by som to vedela povedať sama sebe vo chvíľach najväčšieho zúfalstva a stresu. No nič, prechádzam k veci.
Na Slovensku sa nedávno stala vražda. Určite ste o tom počuli - boli toho plné noviny, internet, správy - bolo to všade. To, čo sa stalo, je strašné. To, čo sa stalo, dodnes nikto nevyšetril. To, čo sa stalo, nabúralo základné piliere demokracie. To, čo sa stalo, zasiahlo nielen celý slovenský národ, ale aj celý svet. Fakt, nepreháňam. Zavraždili novinára. Ja som sa o tom dozvedela v pondelok ráno, hneď po prebudení. Chytila som do ruky mobil, šla som na Facebook a prvá vec, ktorú som uvidela, bol veľký titulok o zavraždenom novinárovi. Moja prvá myšlienka? Hmm, neviem aká bola prvá. Ale viem, aké boli tie, čo ju nasledovali: V dnešnej dobe? Na Slovensku? Politická vražda? Nepohodlný? Nechápala som to, vážne. Postupne, v priebehu ďalších dní a týždňov, sa na svetlo sveta začali dostávať nové a nové informácie pojednávajúce o možných scenároch, dôvodoch, príčinách, motívoch,... Sledovala som neskutočné množstvo online tlačoviek a brífingov, čítala som veľké množstvo článkov, zaujímala som sa o všetky súvislosti a prepojenia súvisiace s vraždou. Keď sa prvýkrát objavilo spojenie politická vražda, cítila som sa ako v zlom sne. Ja sama som sa v politike nikdy až tak nevyznala a nikdy som ju až tak neriešila, proste som jej neprikladala až takú veľkú váhu. Samozrejme, vždy som šla voliť, veď sme o to právo dosť dlho bojovali a vždy som sa aspoň ako tak dokázala stotožniť s programom niektorej zo strán.
V piatok sa v Bratislave konal smútočný pochod na pamiatku zavraždeného novinára a jeho snúbenice. Šla som tam s priateľom a prvýkrát v živote som zažila pocit strachu o svoj život. Pri všetkej tej zlobe, o ktorej dennodenne počúvame zo správ a o ktorej čítame na internete, som si stále niekde v kútiku duše myslela, že my na tom nie sme až tak zle. Zjavne som sa mýlila a sme na tom ešte horšie. Útok na slobodu slova, útok na jeden zo základných pilierov demokratickej krajiny. Ja neviem, možno to vnímam príliš citlivo, ale... čo môže byť horšie? Nevedela som, že sa raz ocitnem na takom mieste, s toľkými ľuďmi a pri takej príležitosti. Po celý čas, kým som stála v strede toho davu, som sa nemohla zbaviť toho zlého pocitu, ktorý mi našepkával, že niečo sa môže stať aj práve tu a práve teraz. Že by to nebolo až také prekvapivé. Že to možno tak trochu čakal každý jeden z nás. Našťastie sa nič nestalo. Bolo to fakt silné a emotívne stretnutie, ktorým si obrovská časť našej krajiny prišla uctiť pamiatku dvoch mladých ľudí, ktorí boli zavraždení pre prácu vykonávanú jedným z nich. Pre dobre, svedomito, seriózne a zodpovedne vykonávanú prácu. Uplynulo pár dní a boli ohlásené zhromaždenia Za slušné Slovensko. Konali sa vo veľkom počte slovenských i zahraničných miest. A ja som si povedala, že na ne určite pôjdem. Ich zámer bol totiž formulovaný stručne, no o to viac výstižne a jasne! Mňa však zo všetkých požiadaviek najviac oslovila tá jedna. Tá prvotná. Vyšetrenie vraždy a objasnenie káuz, na ktoré bolo poukázané v článkoch zavraždeného novinára. O to viac ma prekvapil prístup niektorých ľudí (nielen) z môjho okolia k tejto veci.
Vsuniem sem jednu príhodu. Keďže zhromaždenia sa konali každý týždeň v piatok, vo viacerých slovenských mestách, považovala som za svoju psiu povinnosť prispieť svojou troškou k čo najvyššej účasti. Informovala som o udalosti svoju rodinu, priateľov a známych a vždy som bola zvyknutá dať o udalostiach, ktorých posolstvo sa mi pozdávalo, vedieť aj prostredníctvom sociálnych sietí. Preto som nevidela nič zlé na tom, že som propagovala udalosť na Facebooku a dala som ju aj do skupiny nášho mesta (v našom meste sa totiž zhromaždenie nekonalo, no mali sme možnosť zúčastniť sa ho v neďalekých Leviciach). To som však ani len netušila, čo týmto konaním spustím! Ako som spomenula vyššie, do politiky som nikdy až tak nevidela a môj záujem o ňu bol minimálny (to už k dnešnému dňu samozrejme neplatí, keďže, ako sme zistili počas uplynulých týždňov, je politika prítomná pravdepodobne aj v našej WC mise). Práve preto ma prekvapili reakcie občanov nášho mesta na to, že som zdieľala udalosť, s ktorej posolstvom som sa stotožňovala, vo verejnej skupine, do ktorej môžeme pridávať fotografie, videá, statusy, pozvánky, udalosti, a... no viete - jednoducho všetko, čo pridávate do podobných skupín aj vy. V komentároch sa rozpútala tretia svetová a ja som sa nestíhala diviť, koľko nenávisti, opovrhovania a urážok sa spustilo na môj účet. Nebudem tvrdiť, že ma to nerozhádzalo, keďže som dosť veľká citlivka. Spustila sa tam obrovská výmena názorov, tuším padli aj nejaké nepriame, resp. skryté a do pozlátka zabalené vyhrážky, urážky,... no, čo vám poviem, bolo to zlé. Nevadí, prežili sme to. Ale keďže ja som nekonfliktný typ človeka, pri ďalšej propagácii blížiaceho sa zhromaždenia, som sa rozhodla vypnúť komentáre ku svojmu príspevku. Ach jaj, ďalšia chyba. Keďže si na mne občania nesúhlasiaci so zdieľaním tejto udalosti nemohli zgustnúť v komentároch, zaslúžila som si dokonca vlastný príspevok (status), v ktorom som bola označená ako organizátorka zhromaždení Za slušné Slovensko, ktorá ,,slušne vypla komentáre'' k udalosti. Hmmm, okej, dobre vedieť (ja totiž nie som organizátorka). To však nebolo všetko. Ďalej som bola požiadaná, aby som príspevok odstránila zo skupiny a aby som sa v budúcnosti vyvarovala zverejňovania podobných príspevkov v danej skupine. Moje argumenty, že sa jedná o verejnú skupinu, že vypnutie komentárov je čisto mojím rozhodnutím, ktorým som sa chcela vyhnúť šíreniu nenávisti a že existuje čosi ako slobodná vôľa, na základe ktorej konáme, nezabrali a ja som bola označená za politicky zaujatú osobu zastávajúcu opozíciu, pána Sorosa, a pod. (padli aj ďalšie politické termíny a pojmy, avšak, keďže som politický laik, ako som už spomenula, nevedela som presne, za čo všetko som bola ozančená). Ale to sa tu nechcem hrať na neviniatko a nevedomostniatko. Ale teda, snažila som sa dotyčným osobám vysvetliť, že bez ohľadu na politickú náturu tejto udalosti, ju ja beriem trochu inak. Neviem, či ma pochopili, ale skúsim to vysvetliť aspoň vám.
Som si vedomá toho, že po ohavnej vražde novinára a jeho priateľky boli médiá zaplavené informáciami o rôznych kauzách, z každej strany sa vyvalilo obrovské množstvo špiny a my sme sa denne dozvedali o všemožných prepojeniach politiky a tejto vraždy. Ale pre mňa zostáva podstata tá, že bol zabitý novinár a že bol zabitý za svoju prácu. Keď som spomínala, že som na základnej ani na strednej škole poriadne nevedela, čoho sa chytiť, na vysokej škole to začalo byť iné. Zistila som, čo ma baví. Zistila som, čo mi ide. Zistila som, ktorým smerom sa chcem v budúcnosti uberať. Zistila som, kde chcem pôsobiť. Zistila som, kde je moje miesto.Keď som spomínala, že som sa počas celého svojho života nechala iba unášať prúdom a nikdy som nemala jasný cieľ - v posledných rokoch to konečne začalo byť iné. Konečne som sa prebudila a zistila som, že nikdy nebudem môcť byť šťastná, kým nebudem robiť niečo, čo mi bude prinášať nielen peniaze, ale najmä pocit vnútorného naplnenia a zadosťučinenia. Niečo, čím dokážem prispieť k zmene, čím dokážem posunúť svet alebo aspoň jeho malý kúsok k lepšiemu. Premýšľala som nad mnohými oblasťami, v ktorých by som mohla pôsobiť. Nie som vedec, nemám bunky na matiku ani fyziku a povolania ako kriminalista alebo hasič som vždy považovala za nebezpečné. Nebudem vám klamať, nie som zrovna typ do tvrdého boja. Ale vedela som, že k zmene by som mohla prispieť aj inak. Mohla by som zaujať tisíce ľudí, ktorí majú mienenie podobné tomu môjmu. Verila som v to, že aj prostredníctvom písania sa dá zmeniť súčasná situácia. A potom ho zabili. Zabili človeka pôsobiaceho v oblasti žurnalistiky, v oblasti médií. Toho, ktorý sa venoval prinášaniu informácií verejnosti, objasňovaniu káuz, ktoré trápia každého z nás, vecí, ktoré nám denne nedávajú spávať. Vám snáď áno? Pochybujem. Pochybujem, že vás nezaujíma rozkrádanie vašich peňazí, že vás netrápi, že žijete z ruky do úst a niekedy ani to nie, pretože sa tešíte, že vôbec prežijete, neverím, že ste iba stádo, ktoré sa bude celý svoj život nečinne prizerať tomu, ako vám tí, ktorých hlavným poslaním by malo byť pomôcť vám, hádžu iba pomyje a nútia vás, aby ste im za to ešte pekne poďakovali, uklonili sa, zatlieskali a hlavne ich aj nabudúce poslušne krúžkovali a že vám nevadí, že žijete v krajine, kde zabili človeka, ktorý sa vám skutočne snažil pomôcť - a nie prázdnymi sľubmi, nie lacnými kvetinkami a nie špinavými, krvou ostriekanými peniazmi, ktorých zanedbateľnou časťou vám zapchá ústa na ďalší mesiac - ale svedomitou, úprimnou, dôveryhodnou a srdcom vykonávanou prácou, vďaka ktorej vám dovolil nahliadnuť do zákulisia toho, čo sa deje priamo pred vašimi očami. Nie, neverím tomu. Ja totiž verím v dobro. Napriek všetkému. Skúste veriť so mnou, prosím!
Ak vám tento článok príde naivný, nevadí. Nevadí mi ani to, že so mnou nesúhlasíte. Ale ak ste si počas jeho čítania aspoň raz povedali alebo pomysleli, že sa zapojíte do zmeny, že k nej skúsite prispieť, že zabojujete a že ak ste to doteraz neurobili pre seba, urobíte to aspoň pre svoje deti alebo vnúčatá, ktoré chcete mať v budúcnosti nablízku, tak verím aj vo vás. Verila som v to, že aj prostredníctvom písania sa dá zmeniť svet. Teraz už viem, že je to pravda. Pravda, ktorú oni museli spečatiť svojou krvou.
