„V Sky Europe majú lacné letenky do Blavy, nespravíme si skvelý výlet?“ Týmito slovami (aspoň približne) ma koncom minulého roka kamoši nahovorili na to, aby som sme si spoločne zakúpili spiatočné letenky z Košíc do Bratislavy. Cena bola vskutku lákavá – za 450 korún sme to mali tam aj späť. Nápad to teda nebol zlý. Jeho realizácia taktiež nevyzerala ako problém – stačilo zavolať do Sky Europe, rezervovať, a je to. Háčik bol však v tom, že už v decembri sme si museli rezervovať letenky na tohtoročný február. Nezdá sa vám hlúpe zaplatiť za cestu do Blavy dva mesiace dopredu? Ani nám sa nezdalo... A tak som skočil do banky, zaplatil, a v kalendári si zaškrtol: „8. februára si nič neplánuj, ideš do Blavy.“ A keďže som dovtedy ešte neletel (iba ak zo skúšky, no to je predsa len iná káva), tešil som sa o to viac. Plán bol jasný – o 8:10 odlet, o deviatej prílet do Blavy, odtiaľ ešte skočiť do Viedne, pobehať nejaké pamiatky, alebo čo ja viem čo ešte. Večer o 23:00 odlet z Blavy, o 23:45 prílet do Košíc. Čo na tom, že budem v Blave iba jeden deň, hlavné je, že budem letieť! No nie? A kamoši mali obdobný názor.
A tak nastal 8. február. Vychystal som sa a prišiel na letisko. Spolu s kamošmi sme prišli na check-in, dostali palubné lístky a pohodlne sa usadili do čakárne. Veď bolo ešte iba sedem ráno, a tak sa nebolo kam plašiť. O pol hodinu sa to začalo – terminál ohlásil, že naše lietadlo bude trošku meškať. Najprv to bolo desať minút, o chvíľu polhodina, vzápätí ďalšia, a tak to šlo. No mohol som ja vtedy v decembri vedieť, že akurát 8. februára bude také otrasné počasie, že sa blavácke letisko uzavrie na celé dopoludnie? A tak sme čakali. Premýšľal som, za akých podmienok by som mal nárok na vrátenie peňazí a dozvedel som sa nasledovné: meškanie musí trvať minimálne päť hodín. A keďže sme zatiaľ meškali len cca 2 hodiny, tak mi nezostalo iné, len čakať. Pomaly som sa rozlúčil s návštevou Viedne, veď to by som aj tak už nič, čo sa hlavného mesta Rakúska týka, vidieť nestihol. Keď tu zrazu... Halou letiska sa ozvalo – lietadlo pristavené, môžeme ísť. A tak sme sa všetci pobrali k takému milému ujovi, ktorý nás všetkých prezrel, že či náhodou nemáme nejaké ostré kovové predmety... Po formalitách sme sa usadili v ďalšej čakárni a čakali na autobus, ktorý nás odvezie priamo ku lietadlu. Ten sa zjavil behom pár minút. Po jednom sme doň nastupovali, no čo čert nechcel, bolo nás priveľa. Prvá polovica už sedela v buse (a s ňou aj polovica našej sedemčlennej partie... teda, približne polovica), no akurát keď som bol na rade ja, autobus sa zavrel a odpravil cestujúcich do lietadla. Keď sa potom prázdny vrátil po zvyšok, šikovne sme nastúpili a čakali na presun k lietadlu. Zrazu nám jedna milá zamestnankyňa Sky Europe oznámila, že letisko v Blave je zatvorené, a že teda letieť nemôžme. Pekne sme sa vrátili do čakárne. O chvíľu sa k nám pripojila aj prvá skupinka, ktorá aspoň na pár chvíľ mala možnosť sedieť v lietadle. Možno sa to bude zdať smiešne, ale my, ktorí sme nikdy v lietadle nesedeli, vieme oceniť aj takú vymoženosť, ako sedieť v stojacom lietadle na letisku.
Ubehli už viac ako tri hodiny, a stále nič. Aspoňže nám ako satisfakciu priniesli občerstvenie – malé jabĺčko, jeden džúsik a taký malý keksík, aký som ešte nevidel. Dokopy to mohlo stáť takých 15 korún. Ale aspoň niečo. Pomaly sme sa už pripravovali na to, že z letu nič nebude, a že nám vrátia peniaze... No ako sa približovala tá magická päťhodinová hranica, zrazu sa ľady pohli. Ani sme sa nenazdali, a znovu sa opakovala procedúra s autobusom (tentoraz sme už boli v prvej várke, len pre istotu). Nakoniec sme sa všetci šťastne usadili v lietadle. Pozrel som na hodinky – meškanie trvalo 4 hodiny a 50 minút. Dobrá náhoda, len čo je pravda...
Dvere na lietadle sa zavreli a my sme čakali, čo bude. A aj bolo. Letušky nám ukázali, ako sa zapína a odopína pás, ako sa dýcha z kyslíkovej masky, ktorým smerom sa máme vydať, keby sme náhodou potrebovali núdzový východ... Celá procedúra zabrala ďalších desať minút, a to aj preto, lebo každú blbosť nám letušky povedali dvakrát – raz po našom a raz po anglicky. Nakoniec sme sa predsa len pohli. Najprv pomaly, rolovali, teda točili sme sa po letisku, až sme sa dostali na štartovaciu dráhu. Zrazu sme zrýchlili, a ani sme sa nenazdali, za chvíľu sme boli vo vzduchu. Celkom sranda, lepšie ako na kolotoči. Počas letu sa toho dokopy už nič neudialo (akurát nám oznámili, že počas letu sa nebude podávať žiadne občerstvenie), a tak sme za takých tridsať minút šťastne pristali. Pred odchodom som si samozrejme nezabudol vziať jeden malý suvenír – air sickness bag (vrecúško na vracanie).
Čakala nás Bratislava, pýcha Slovenska (hoci podľa mňa je z bratislavských vecí pýchou akurát tak Artmedia, no to tu teraz riešiť nemienim)! Bratislavské letisko je... Ako by som to... Jednoducho potrebuje inovovať. Pobrali sme sa teda do mesta. Občas som mal pocit, že som v Benátkach. Toľko mlák po chodníkoch som v živote nevidel. Zvykol som nadávať na košických cestárov, no keď som videl, aký snežný bodrel je v našom hlavnom meste... Škoda reči.
Po vcelku zaujímavo strávenom dni (až na ten sneh) sme sa večer, okolo desiatej, pobrali na bratislavské letisko. Predpokladali sme, že budeme znovu „trochu“ meškať, veď snehové podmienky sa veľmi nezmenili, a vskutku sme sa nemýlili. Našťastie sa meškanie skrátilo len na necelé 2 hodiny, a tak sme (po absolvovaní povinných procedúr) šťastne pristáli na košickom letisku. Časové znamenie ohlásilo: 1:20. Uf, to bol náročný deň... Možno si ho ešte niekedy zopakujem, no nikdy viac si nebudem plánovať let počas zimných mesiacov. Vtedy je skutočne rýchlejšou alternatívou vlak.
