Začneme pekne po poriadku. Ako prvá sa prezentovala TV JOJ so svojim Dievčaťom za milión. Podľa môjho názoru išlo o jeden z najlepších reklamných ťahov vedenia televízie, ktorý spájal dve dovtedy nespájateľné veci: konkurz na moderátora a zábavnú reláciu. To, že z toho v konečnom dôsledku vznikla celkom dobre pozerateľná reality-šou, bolo v podstate vecou náhody. Keďže nešlo o licencovaný formát, Jojka si nemohla byť istá, ako to dopadne. Na rozdiel od iných reality-šou (o tých však trochu nskôr). Svojim charakterom však pripravila pôdu pre ďalšie programy tohto typu. Podarilo sa jej definovať určitý štandard, ktorý pozostával z niekoľkých castingov, potom akéhosi druhostupňového castingu (sústredenie v Tunisku, pokiaľ ma pamäť neklame), no a nakoniec to celé vyvrcholilo priamymi prenosmi finálových kôl. Zatiaľ čo v prvých dvoch etapách bol divák len príjemcom benefitov v podobe skrytej kamery, ktorá mapovala vzťahy medzi súťažiacimi, ako aj ich prednosti a nedostatky, tretia etapa už mala tak trochu iný charakter. Aby sa finálové kolá dali pozerať, bolo potrebné hlasovať. Hurá, všetci sme sa mohli zapojiť do súťaže! Mohli sme byť porotcami, ktorí sami určia, ktoré z dievčat vypadne, a ktoré v súťaži zotrvá! Stálo to niekoľko miliónov, to je pravda, ale čo tam po nich! Hlavné je, že sme súčasťou šou. Najväčším sklamaním pre priaznivcov takýchto programov je, že ich hrdinovia po súťaži zmiznú z televíznej obrazovky. V Dievčati za milión to však takto smutne skončiť nemalo. Víťazka mala získať pozíciu moderátorky (aj keď sa s týmto cieľom viaceré súťažiace nedokázali stotožniť). Počas prvých finálových kôl to vyzeralo tak, že víťaziek (tých, ktoré obsadia moderátorské kreslá) bude hneď niekoľko. Všetky finalistky boli zaujímavé, každá zrazu mala svoj fanklub, množstvo priaznivcov (ale aj neprajníkov). Ako sa však súťaž blížila k záveru, začínalo byť všetkým jasné (a predovšetkým riaditeľovi TV JOJ), že víťazka tejto šou nebude pre televíziu žiadna výhra. To sa potvrdilo - ani jedna z troch najúspešnejších fianlistiek sa do úlohy moderátorky nehodila. Alebo si niekto myslí, že tomu tak nie je? Lucii Uličnej ponúkli papierovo zaujímavú reláciu, ktorá mala predpoklady získať si stálych priaznivcov. Nanešťastie to dopadlo katastrofálne. Dovolím si trvdiť, že Lucia stiahla so sebou dolu aj svoj program Po čom ženy túžia. Jej náhradníčka to bude mať sakramentsky ťažké - vytiahnuť z dna reláciu, ktorú už aj tak každý zatratil. Čo sa týka Michaely Suríniovej a Karin Olasovej - úbohosť týchto moderátoriek spojená so zúfalstvom vedenia TV JOJ ("My tej Karin dáme milión korún a ona je nám aj tak na figu..." - takto nejako by sme mohli charakterizovať myšlienkové pochody manažmentu televízie JOJ) sa pretavila do vzniku programu Zlomené srdcia, kde sa potia rovno obe kvázy-moderátorky. Zaujímalo by ma, či sa STV neohradila voči tomuto porgramu, nakoľko Pošta pre teba vo verejnoprávnej televízii je v podstate tiež o tom istom. Zaujímalo by ma, koľko platia Suríniovej za spolumoderovanie...
Dievča za milión bola vcelku slušným štartom slovenských reality-šou. Nanešťastie, jej prvotný zmysel (nájsť dobrú moderátorku) sa vôbec nenaplnil. Ako zábavná šou to však nebolo zlé.
Štafetu po Jojke prebrala verejnoprávna STV. Zamierila rovno na Olymp - kúpila si práva na Superstar a rozbalila to vo veľkom štýle. Úspech programu bol vopred zaručený, keď už pre nič iné, tak aspoň kvôli úspechu českej verzie tohto programu. Znovu sa rozbehli kastingy, znovu nasledovali užšie a užšie výberové kolá, až pred nami nakoniec stálo jedenásť finalistov. Na rozdiel od Jojky, STV nehľadala nové tváre pre seba, ale pre šoubiznis ako taký. A pravdou je, že ich aj našla. Hoci nie všetci jedenásti budú vymetať honosné večierky, taká štvrtina z nich bude pravdepodobne ešte dlho ťažiť z úspechu v tejto šou. Ak si odmyslím skutočnosť, že mnohí sme znovu ako zmyslov zbavení esemeskovali, prínos tejto relácie pre bežného diváka je vskutku badateľný. Na scéne populárnej hudby to začalo byť celkom pestré, a teda aj zaujímavé. Nepredpokladám, že z víťazky Katky Koščovej bude nejaká hviezda, ale to ani nie je podstatné. Hlavne, že sme sa znovu dobre pobavili. A s príchodom druhého ročníka Superstar sa budeme baviť znovu.
Slovensko hľadá Superstar bola vyjadrením toho, že STV sa tiež vie trhovo správať. A nepotrebuje na to len majstrovstvá sveta v hokeji. Výsledný efekt tejto šou sa dal čakať - máme zaujímavých spevákov, z ktorých väčšina nahrá album, a jeden, resp. dvaja možno nahrajú aj druhý. A ak sa niekomu podarí vytvoriť hit, alebo sa dokonca presadiť v zahraničí, tak to bude len a len skvelé.
Ako veľká voda sa na naše obrazovky privalili Braňo a Nora Mojsejovci a začali nám ponúkať dva milióny. TV Markíza sa totiž rozhodla, že využije slovenských Osbournovcov na vytvorenie vlastnej reality-šou. Znovu sa jednalo o nelicencovaný projekt, ktorý však bol spomedzi všetkých slovenských reality-šou najmenej zrozumiteľný. Kto vyhrá? Spevák? Moderátor? Šoumen? Nie... Vyhrá ten, kto zaujme Mojsejovcov. Táto tak trochu stupídna požiadavka spôsobila, že na castingy (resp. "kestingy" - ako hovoria Mojsejovci) sa začali hrnúť samé individuá. A z nich sa títo extravagantní manželia rozhodli vyselektovať vzorku Slovákov, ktorí si tie prachy zaslúžia. Ako predtým, aj v tejto šou sme od castingov prešli k selection campu v Tatrách (kde sa realita s nikým nemaznala - Jožo Ráš si zlomil nohu, Stašákovú vyradili zo súťaže tesne pred večerou, Barbie vyradili dvaja chlapi a Noru z toho skoro poazilo). Musím uznať, že až v tejto šou to naozaj bolo o realite. Aj keď tak trochu z iného uhla.
Finálová časť reality-šou Mojsejovci sa uskutočňuje priamo v ich vile na Pereši pri Košiciach. A kolotoč pokračuje - esemeskujme spoločne, koho vyradíme, kto bude žolíkom, bla bla bla... Popri Jojke a STV sa nabalí aj Markíza. Keď sme sprostí, tak sme sprostí. A bodka.
V súčasnosti nemôžem zhodnotiť Mojsejovcov ako celok, pretože šou stále prebieha. Dovolím si však poznamenať, že až Mojsejovci sa priblížili k podstate reality-šou, aké poznáme zo západných staníc. Ide o šou, ktorá tú realitu predstiera natoľko, že jej sme schopní uveriť.
Akoby to nestačilo, porotca z Dievčaťa za milión, Fredy Ayisi a TV JOJ sa rozhodli rozdať ďalší milión. Konkrétne v súťazi Miliónový tanec. Koncepčne ide o klon Dievčaťa za milión, no obsahovo sa blíži skôr k Superstar. Vďaka tomuto spojeniu Jojka znovu bez potreby kúpy licencie vytvorila reality-šou. Obával som sa, či má zmysel vytvoriť program o tancovaní. Priebeh šou ma však presvedčil o tom, že som sa bál zbytočne. Kvalita tohto programu bez problémov predbehla Dievča za milión. Finalisti vo mne skutočne vzbudzujú pocit, že tento program má pre nich zmysel. Ani nie tak kvôli miliónu, ale najmä kvôli stáži na Broadwayi. Tanečníci síce nebudú okupovať vody slovenského šoubiznisu, ale vo svete sa istotne nestratia.
Nevýhodou tejto šou je, že pokiaľ nemáte radi tanec, nebudete sa naňho ani radi pozerať. A súčasne, v dôsledku vysokej kvalitatívnej úrovne finalistov je v tejto súťaži doslova núdza o reality-trapasy. A aj preto je sledovanosť tohto programu na nižšej úrovni.
O niekoľko týždňov sa začne ďalšia reality-šou. Jej názov bude 10 pre Hollywood a hľadať v nej budeme budúcich hercov do pripravovanej telenovely TV Markíza. Keďže sa táto súťaž ešte nezačala, nezostáva mi nič iné, ako si počkať do vysielania záznamu z prvého castingu tejto šou. Potom sa k tomu budem môcť vyjadriť bližšie.
Tak ako? Nevynechal som žiadnu veľkú reality-šou? Hmm... Snáď som spomenul všetky. Ešte niečo by som však rád dodal na záver: hoci som neposlal ani jednu esemesku, patril som (a stále patrím) k stálym divákom týchto programov. Na reality-šou totiž nemám vysoké nároky, stačí, keď sa zabavím. A na výrokoch Nory a Braňa Mojsejovcov sa dokážem smiať v jednom kuse. (Napr. minule Nora chcela použiť slovné spojenie "Tak toto je tvrdé", resp. "Tak toto je iná káva". Nakoniec však povedala: "Tak toto je tvrdá káva". Klobúk dole pred jej zmyslom pre humor:))
