Študujem na gymnáziu a tento rok maturujem. Už od prvého ročníka som sa tešila, ako si budem dôležito cupitať do školy s hrubým karisblokom pod pazuchou, na tvári budem mať ten povestný výraz prebdenej noci strávenej nad učením a takzvané „decká" sa ku mne budú správať s rešpektom, len čo uvidia moju zelenú stužku. A dnes? Nevlastním karisblok, mladší študenti ma predbiehajú v bufete a sama som tým takzvaným deckom. Deckom, ktoré sa ešte včera učilo viazať si šnúrky na topánkach a dnes od neho každý očakáva, že čoskoro vyletí z rodného hniezda a konečne sa osamostatní. A poviem vám, že sa mi do toho absolútne nechce.
Spočiatku bol maturitný ročník hrozne fajn. Taká oddychovečka bez matematiky a iných prírodovedných predmetov a hlavne sme sa konečne venovali tomu, čo nás skutočne baví. Fyzici fyzike, chemici chémii a tí, ktorým sa nechcelo študovať, skončili na učňovke. Až po stužkovej našu študentskú žoviálnosť vystriedala panika. Zrazu nič nestíhame, na nič nemáme čas a namiesto „čo si robil v piatok" vyzvedáme, či sa dotyčný učil tretie maturitné zadanie zo slovenčiny. Zaspávame s kohútom, od vyčerpania nejeme alebo práve naopak -jeme až príliš a snažíme sa zaplniť tú obrovskú priepasť medzi prvým a šiestym ročníkom vedomosťami. Najväčším gólom však je, že sa na vianočné prázdniny netešíme ani tak kvôli darčekom, ale tým trom týždňom voľného času, ktorý môžeme zasvätiť len knihám a nočnej lampičke. A potom že maturita - formalita.
Včera ma dorazila informácia, že niektorí z nás si už podávajú prihlášky na vysoké školy. Hlavne architekti a iné smery, ktoré vyžadujú talentovky. Priznám sa, že ma to prekvapilo. Zľakla som sa toho nového sveta intrákov, prednášok, cestovín, pochybných sociálnych zariadení, hektolitrov kávy a mladých ľudí ktorí vedia, čo chcú od života. Bojím sa, že ja to neviem a nezistím to ani o dva, päť či desať rokov. Mám strach z komplikovaného sveta dospelých v ktorom sa od nás očakáva, že budeme právnici a ekonómovia, založíme si vlastnú firmu s bezpečnostnými dvermi, splodíme troch krásnych potomkov a s manželom budeme spolu šťastne žiť až do smrti. Desím sa predstavy, že budem ženou významného verejného činiteľa, ktorý ma jedného dňa vymení za atraktívnu blondínu a ja sa napriek tomu budem musieť tváriť, že všetko je tak, ako má byť. Ako sa hovorí - v dobrom aj zlom. Amen.
Byť tak navždy mladý a nikdy neopustiť lavice strednej školy! Posielať si cez hodinu lístočky, písať si ťaháky na periodickú tabuľku chemických prvkov a tešiť sa ako malé dieťa, keď vám odpadne angličtina. Meškať na prvú hodinu a vyhovoriť sa na zlý spoj, vymýšľať profesorom bizarné prezývky, o ktorých viete len vy, fajčiť pred školou a schovať špak do vrecka či vyryť do lavice svoje meno a dať tak svetu o sebe vedieť, že ste tu boli.
Keby mi tak Ježiško priniesol pod stromček elixír mládí...
