Padám..
A padám,
vždy hlbšie a hlbšie,
čoraz častejšie,
a naberám oveľa väčšiu rýchlosť,
no nikdy nedopadnem až na úplné dno,
napriek tomu, že ma tak "priťahuje".
Newton by mal zo mňa obrovskú radosť..
Mala by som sa vzoprieť všetkým zákonom a tomu, čo je prirodzené.
Raz by som mala konečne dolietať,
dopadnúť
a poriadne si rozbiť srdce.
Možno by sa zastavil tento začarovaný kruh..
A ja by som stihla vyskočiť a zachrániť sa, snáď..
No niekto ma vždy omylom zachytí a nesie ma so sebou hore,
naspäť,
tam, kde som už toľkokrát bola a..
Čím dlhšie sa nesiem, tým menej sa bránim.
Je ťažšie a ťažšie len tak sa pustiť a opäť dobrovoľne padať.
A tak sa sama pritisnem ešte tuhšie,
keby si to náhodou niekto rozmyslel a stala by som sa bremenom,
ktorého sa každý radšej zbaví, aby sa uvoľnil,
aby uvoľnil miesto pre ďalší omyl..
A keď chýba už iba kúsok,
vyslobodím sa z toho, čo ma doteraz prenasledovalo,
konečne sa nadýchnem, vydýchnem si
a začnem znova voľne dýchať..
Žiť, veriť, ľúbiť..
Nejaká neviditeľná sila ma schytí, zovrie a ťahá..
Chvíľu sa aj bránim a bojujem,
i keď po toľkých prehratých bitkách je človek natoľko vyčerpaný,
že takmer od začiatku nabielo rezignuje.
A keď sa doráňaná a ubolená naoko pozviecham,
neisto sa obzerám okolo,
s hrôzou zisťujem, že podo mnou je dno.
No ešte stále je ďaleko.
A tak iba dúfam, že si ma zas chvíľu niekto ponesie životom..
No kedy sa začne žiť ten môj???
