Všade je ticho. Idem spať. Je noc. Veď v noci sa predsa chodí spávať. Čo na tom, že budem iba v polohe ležmo roztvorenými očami tupo hľadieť do tmy..
Bolí ma koleno. No to nijak výdatne nepodporuje moju insomniu. Neviem nič. Zajtra mám skúšku. Nemám strach, veď som sa neučila. Nič neviem, a predsa viem aký bude zajtrajší scénar. Hlavu mám prázdnu. Vlastne nie. Je plná, plná prázdnoty srdca..
Oči mám zatvorené. V polohe ležmo ubolenou dušou tupo hľadím do tmy. Zajtra budem nevyspatá. Znova. Nemám strach. Bojím sa iných vecí. Všetci sa bojíme.
Bojíme sa, že by sme mohli stratiť to, čo máme. Je to čistý strach z námahy potrebnej k dosiahnutiu nového stavu. Síce prichádzame s túžbou po zmene, ale v skutočnosti sa jej desíme. Desíme sa námahy a rizika, ktorú každá zmena predstavuje. Tak prečo ľudský strach z prázdnoty a ničoty spôsobuje závisloť a pripútanosť? Závislosť a pripútanosť na minulosti.
Mám strach. Nemôžem spať. Preto vstávam i keď je noc. Veď čo na tom, že iní, normálni ľudia o takomto čase spia.
