Predpoludním sme vyrazili. Xtý krát som blahorečil R1, vďaka ktorej je náš plán obedovať v Lučenci reálny. Po jej opustení, od Zvolena na juhovýchod začína pre mňa terra incognita- neznáma zem. Naposledy som tadiaľ cestoval ako dieťa. Najprv kus diaľnice, potom cesta 1 triedy. Zvlnená krajina, frčíme popri nádrži Ružiná, na ňu aj všetky ostatné pamiatky upozorňujú tabule.
O druhej sme v Lučenci. Chceli sme obedovať v pivovare Franz, ten je však zavretý. Prečo? Nenapísali. Nevadí. Improvizácia je žiaducou časťou našich výletov. Vnoríme sa do ulíc. Baví ma to. Veľmi pekné, často ošarpané budovy, odkazujú na zašlú slávu mesta. Začínam lepšie chápať knižku Vtedy v Lošonci od Petra Balka.. Je to mesto magického realizmu. Majú tu v centre zástavbu pavlačových plážových apartmánov ako niekde v Bibbione. Medzi sídliskovými činžiakmi tréésk krásna zrekonštruovaná synagóga. Na uliciach priateľský, maďarsko- cigánsky mix. Dlhé nohy mojej ženy sú všade magnetom. Prisahám, slušné obedové menu za 3,50 v reštaurácii v jednom z dlhých dvorov. Pes na terase nie je problém. Hľadáme kávičkáreň. Inštiktívne nájdeme Redutu na námestí. Zvonku je pekná, v pasáži pach moču a zvláštne, aj neexistujúce prevádzky. Vyniká Café Lehár s históriou a salónikom ako z Carltonu. Je tak trochu aj zmrzlináreň, aj obchod, aby nejak prežili. Kávu mali dobrú.. Kúsok od radnice majú artézsku studňu, kde si čapujeme minerálku. Zaujímavé južné mesto. Trčí tu zovšadiaľ, že vo svojej ére bolo bohaté, živé, dôležitý bod na obchodnej ceste sever, juh. Teraz ho dejiny strčili do závozu aj s regiónom. Raz sa z neho opäť vynorí.
Z Lučenca vyrazíme smer Rimavská Sobota. Tesne pred ňou odbáčam na sever. Nie je naším cieľom brázdiť hlavné cesty a tak sme to zvrtli do širokej kotliny k Hnúšti. Po pravej strane spustnuté chemické závody, za ktorými odbáčam na cestu tretej triedy č.526 cez hory do Ratkovej a Jelšavy. Pes v zákrutách chytá morskú chorobu. Počas 40tich km, počas ktorých sme stretli len pár áut si uvedomím ďalšiu potešujúcu vec. Na Slovensku ešte máme rozľahlé plochy lesa. Popred auto preletujú rôzne lesné vtáky. Ornitológ by sa zabavil. Chceli sme na Gemeri pozrieť viaceré technické pamiatky, ktoré propagujú ČIERNE DIERY, čas však beží, nemáme čas hľadať banské štôlne ani takmer zaniknutý židovský cintorín nad Jelšavou, aj keď sú okolo nás. Prekračujeme horské sedlo a klesáme do gotického Štítnika. Z južnej strany sa k nemu od Plešivca tiahne impozantný, 300-400 metrov vysoký a kilometre dlhý masívny val Plešiveckej planiny. Unikátny pohľad. Sme v Slovenskom Krase. Prejdeme sa po lúke pod ňou, zastavíme v Štítniku. Námestie s dominantným kostolom s drevenou vežou, pred ním je vodný hrad a turistická kancelária.
Pol hodina jazdy a sme v Rožňave. Náš penzión je v centre. Dostávame úplne nové úžasné podkrovie. Drevené trámy v krásnej hale, terasa, spálňa a skvelí domáci. Parkujeme vo dvore, kde sú okrem našej rakúske a rumunské špzetky. Nechávam manželku sa vybaliť a vybehnem si pozrieť mesto. Centrom Rožňavy je Banícke námestie. Pomerne veľký lichobežník s terasami podnikov. Od oka si vyberiem jednu a dám si Gambrinus za 1 Euro. Chtiac nechtiac sa ku mne dostanú debaty z vedľajších stolov. Som spisovateľ, je to deformácia pozorovať a počúvať svet okolo. Skúsenosti z Rožňavy sa potvrdili aj inde na východe. Debaty pri stoloch sú tu iné. Kašlú na povrchné small talky, idú rovno po podstate. „Hentej brata chytili ožratého za volantom, dostal podmienku,“ „Jano mi nechce té hodinky kúpiť.“ „Tamten doktor je dobrý a henten nie.“ Dozvedám sa, že kámoš jednej z troch úradníčok sediacich po práci na víne sa pozná so Števom Skrúcaným a, že Judínyová musí byť za kravu, lebo to ľudia chcú, ale v skutočnosti je to vzdelaná a milá osoba. Debatujú, popritom zdravia okoloidúcich, šacujú si handry, autičkári túrujú dovezené bouráky z Nemecka rovno na historickom námestí. Žije to tam. Celkovo sú ľudia družnejší, srdečnejší, debaty šťavnatejšie. Tešíme sa na ďalšie dni.
Nabudúce- SK trip 2. Gotická cesta, Košice sú žúrovňa roka, Gipsy festival, Tabačka a Sándor Márai
