Plán bol, že si dáme požúrový burger v Stromoradí, ibaže v sobotu Prešov oddychuje, chystá sa na večer. Stromko zatvorené, Hlavná ulica prázdna. Našli sme kaviareň s terasou, mali mať otvorené od 12.00, bolo 12.30, stoličky boli vonku, manželka, že by si niečo dala, tak sme si sadli a čakali. Po dobrej štvrť hodine sa objavila z útrob dvora čašníčka, že ešte majú zatvorené. My, že ok a ona, že keď už sedíme, že dobre. Tak sme si objednali a čašníčka zase zmizla. 20 minút nič. Vstávali sme od stola, že si robia srandu. Vtedy sa objavila, drinky sú vraj na ceste. Asi o päť minút konečne priniesli. Moje capuccino v poriadku. Manželkin Aperol spritz bol sóda s aperolom. Bez Prosecca!! Verte, že my staré pažravé hedonistické krysy, to vieme v sekunde rozoznať. Nebol tam. Vraj drink robila brigádnička. Potom nám to všetko pekne zaúčtovali, tak sme sa už len smiali, zaplatili a odišli. Povesť Prešovských podnikov zachránil Steak House Harley dva kilometre za mestom, ktorý je v pomere kvalita- cena výborný. Ak občas nepohrdnete flaksňou čerstvého, šťavnatého mäsa, zájdite si tam, nebudete ľutovať.
S plnými bruchami sme vyrazili zo slovenského Seattlu na Spiš. Zisťujem, že výstavba ciest na východe pokročila viac ako na západe. Z Prešova sa do Popradu dostanete neprerušovanou diaľnicou. Ďalšie ubytko sme mali rezervované v meste Bielej pani, magickej Levoči. Krásny klenbový apartmánik v historickom dome o ulicu nižšie pod námestím. Z tlakovej níže a cestovania sme boli unavení, pochillovali sme a až za súmraku sme sa vybrali vyvenčiť Pallinu a prezrieť si námestie.
( Na Slovensku máme niekoľko čarovných miest s géniom loci. Skalica, Banská Štiavnica, Kremnica a Levoča. Posledné tri majú na svedomí pôvodom nemeckí osídlenci z 12 až 15. storočia, ktorí na naše územie doniesli banské inžinierstvo, kováčsky kumšt a pri baniach sa aj koncentrovali.. Svoju typickú architektúru, jazyk, ktorého pozostatky prežívajú dodnes, si priniesli zo sebou. Rovnaké germánske mestá nájdete napr. v rumunskej Transylvánii. Tam je nakrajším Sighisoara..)
Námestie som už zo dva krát videl, za súmraku nikdy. Levoči tma pristane. Radnica, kostoly rôznych architektektonických slohov, historické viac, či menej zrekonštruované domy, a aj tie chátrajúce tam pasujú. Práve ešte viac. Vrhajú tajomné tiene, je tam cítiť mystiku. Na námestí je prázdno. V sobotu až čudesné, len na druhom konci v hoteli je ruch, je tam svadobná hostina. Chcem si dať pivo. Čo to je za mystika, keď si v sobotu nedám na námestí drink! Biela pani zaúradovala a našli sme najlepší podnik, možno aj z celého výletu. Cafe Letschau a.k.a Pivovarka, miestni jej inak nepovedia. Majiteľ je osvietený alebo možno len videl svet a zaviedol čo funguje aj doma. Boh vie, ale profitujú z toho všetci. Príjemný interiér, milá ochotná obsluha, Dobré lokálne pivo, pitné vína, káva, koláče a nie drahé. V lokáli sú len miestni, to máme radi. Rýchlo sme sa zoznámili. Boli sme tam 3x, ale cítime sa ako štamgasti. Oliver and spol. Díky! Zastavíme sa.
Ráno som si so psom spravil rezkú prechádzku po zachovalom systéme mestských hradieb. Kostoly na námesti zvolávali hlaholom zvonov veriacich a kúsok za kostolom na hradbách tinedžeri balili jointa. Na hradbách sa odohralo aj zásadné stretnutie tretieho druhu. Palina prvý krát v živote zbadala kozu a bola z toho čudného tvora chvíľu konsternovaná. Nevedela sa vynadívať, až capko usúdil, že asi zaútočí a pomaly na nás vybehol rohami vpred. Veľmi milé divadlo.
Po raňajkách sme vyrazili na Spišský hrad, ktorého silueta je symbolom kraja. Rad áut na parkovisku a popri ceste vedúcej k hradu vyzeral nekonečný, ale najväčší hrad v strednej Európe turistov bez problémov absorboval. Výhľady pekné, expozície nie veľké, ale zaujímavé. Na dolnom nádvorí mala vystúpenie skupina historických šermiarov. So psom na vodítku nebol problém. Po prehliadke sme sa chceli zastaviť na halušky na Spišskom salaši, ale to sme boli dobre naivní. Salaš je veľký, rozložitý, ale kúsok od diaľnice a tak preplnený. Normálne nás ukrajinski čašníci s pokrčenými plecami poslali preč. Majiteľ musí byť milionár.
Našli sme pizzeriu v Spišskom Podhradí. Cestou odtiaľ sme sa zastavili v Spišskej Kapitule. Obkolesená múrmi a hradbami je to akýsi malý slovenský Vatikán. Cirkevné budovy, v jednej z nich je penzión, sídli tu biskup a funguje kňažský seminár. Z Kapituly je krásny výhľad na hrad v pozadí. Vraciame sa k Bielej pani, ideme pozrieť Oltár Majstra Pavla a zapadneme do Pivovarky. Ráno odovzdávame štýlový apartmán a vyrážame na Mariánsku horu nad mestom. Pútnické miesto, kde omšu slávil aj pápež Ján Pavol ll. Mesto pod nami, hradby nižších a vyšších hôr za ním. Lúčime sa s Levočou.
Vyrážame smer Poprad, odbáčame na Kežmarok a pokračujeme zvlneným Zamagurím poza chrbát Belianskych Tatier. Spráskame rýchly obed v Spišskej Belej a fičíme na Pieniny. Chceme stihnúť splav Dunajca. Firiem ktoré ho prevádzkujú je viacero, pltí desiatky a mám pocit, že je to hybný biznis celého tohto pekného, ale chudobného regiónu. Zarábajú pokladníčky, pltníci, bufety, čašníci, kuchári, fotografi, furmani, šoféri. Vynález registračnej pokladne do tejto zapadnutej časti ešte nedorazil alebo majú známeho na daňovom. Dostávame pekne paragón. Stíhame poslednú výpravu, psa nám odsúhlasia a Palinna vyráža na svoju prvú plavbu jednou z dvoch slovenských riek, ktoré končia v Baltickom mori. Do päť minút zbalila celé osadenstvo a zaujala pozíciu na prove. Tvárila sa dôležito.
Vrcholy Troch korún ku ktorým sa blížime od Červeného kláštora sú veľmi pekné, rieka sa v pohorí krúti medzi 20 metrovými skalnými stenami. Bolo by fajn viac informácii, no jeden mladý pltník sa zaťal, že druhý mladý pltník sa už konečne musí naučiť výklad turistom a on nepovie ani slovo.. Pltník začiatočník, síce dospelý, ale hanbil sa alebo čo, tak vydal zo seba strohú informáciu frekvenciou raz za polhodinu. Z druhej strany sledujúc vedľajšiu plť, ktorej osadenstvo sa rehotalo dosť pokleslým biednym vtipom a nakoniec ich tam oblievali vodou, ani nám tento írečitý folklór nechýbal. Dorazili sme do cieľa v Lesnici, kde sa to pri miestnej veľkej chate hmýrilo ľudmi. Na parkovisku stáli mikrobusy, ktoré odvážali turistov.. Zrazu sa všetci tí ľudia niekam vyparili. Mali tam autá alebo na nich čakali prázdne autobusy cestovných kancelárii. Zostali sme sami, počkali hodinu a stále nikto, kto by sa chcel zviezť. Ak sme si chceli najať celý mikrobus, aby nás odviezol k nášmu autu, chceli za to 25 Eur, čo sa mi zdalo k lístkom na plť, že dosť. Nakoniec nás odviezol za cenu normálneho autobusového lístka šofér, ktorý sa vracal z práce domov.
Vezieme sa do nášho posledného ubytka v historickom Kežmarku. Izba je malá, ale luxusná. Penzión je majiteľkine hobby, všetko tam je do detailu premyslené. Stojančeky, mydielka, uteráčiky, serepetičky vypimpené ako v 5 hviezdičkáči. Kežmarok ťaží z toho, že je v tesnej blízkosti Tatier. Opäť veľmi pekná rôznorodá architektúra. Je tu živý turistický ruch, niekoľko reštaurácii s terasami, módne bistrá, kaviarne, mestský hrad v ktorom práve hrali divadlo. Dávame si večeru, pomotáme sa po námestí aj po zadných uličkách. Stretneme kámošku Viki, dáme si drink, pokecáme.
Ďalší deň križujeme Slovensko smer krásavica na Dunaji a bežný život. Slovenský roadtrip bol parádny a určite nie posledný.
