Štyridsiata repríza Mrázika stráca čaro, ani vaňa šalátu už nenadchne, dobré je niekam zdrhnúť, no vyšlo to, že sme doma. Nakoniec sme ich dali na spôsob mojej ženy, úplne na volno, bez tradícii, čo u mňa znamenalo prácne prešaltovať mindset a.. fakt som si oddýchol.
Základ, ktorý veľmi dobre vyšiel je, že sa mi podarilo sa predvianočne postretať s rodinou, priateľmi, aj čitateľmi. Vyšlo to veľmi dobre. Návštevy, rodinná oslava, stretká na trhoch, v kaviarni, v baroch. Nie sme ostrovy, vzťahy sú to najcennejšie čo máme, treba sa o ne starať a pribúdajúcim vekom je to aj ozaj robota, pretože všeobecne sa nám viac nechce a frfleme, ale verte, sa to neskutočne oplatí, treba sa hecnúť. Čiže socializácia ako víno, paráda.
Predvianočné dni sme trávili rôzne. Vybehol som si zaplávať a do sauny. Boli sme na výbornom koncerte v Redute. Pre mňa neznámi francúzski skladatelia z 20 st. (Magnaurd, Chausson, Lalo). Niektoré moderné kompozície vážnej hudby sú cez moje možnosti, mal som obavy, ktoré sa ukázali zbytočné. Bolo to vynikajúce!! Z lóže nad nami sa vyškieral Pellegrini a Kažimír. O deň neskôr sme boli na proteste a ďalší sme vyrazili do Viedne, oblúkom sme sa vyhli trhom pri Rathause, ktoré sú čistá psychiatria (posledné roky dostáva moja viera v ľudstvo na frak, a okrem faktu, že Matovič má znovu 10%, aj pohľad, ako sa haldy homosapiens tlačia polhodinu v rade na predražený punč a aby sa napili v tej tlačenici a neobliali, musia sa predkláňať cez zátarasy, niektorí prepadnú na cestu a to všetko robia dobrovoľne), je jeden z milión dôvodov, prečo zrejme vyhynieme a aj si to zaslúžime..
Cez výklad a následne recenzie nás zlákala japonská reštika Kogiro na Kuhnplatz 4. Zašitá, zákazníci aj staff sú aziati, čo je dobrý znak. Kvalitné sushi. Set pre dvoch za 34. Celé dobre. Vrelo odporúčam, Odtiaľ sme sa pešo, aby sme uspokojili aplikáciu, dožadujúcu sa svojich 12000 krokov denne, lebo inak zomrieme tuční, prekorzovali užívajúc si ulice, uličky a bulváre Viedne k Albertine Modern na Ringu. Má tam veľkú profilovú výstavu Marína Abramovič. Srbka, ktorá je jedna zo zakladateliek umeleckej performancie a body artu. Urobila art zo seba samej. Opäť mám obavy, či všetko to konceptuálne umenie pochopím. Áno, chce to čas, netreba sa zľaknúť, keď zbadáte plátno na ktorom sa dokola premieta sekvencia, ako stoja v tvárou tvár Abramovič a jej partner a raz vylepí facku ona jemu a raz on jej. Najvražednejší je ten zvuk. Alebo úlet, keď sa nahí postavili do tesných dverí galérie v Bologni a, ked chcel niekto vojsť do galérie musel sa prepchať cez nich, telo na telo. Čím tam dlhšie ste a čítate si kontext, viac to chápete. Najviac sa mi páčila inštalácia, keď Abramovič, niekoľko dní sedela na stoličke a na stoličku oproti si sadali návštevníci a pozerali si s ňou sústredene navzájom z očí do očí. Kamery snímali detailne obe tváre. Inštalácia bola akoby tunel, kde na jednej strane monitory s tvárou Abramovič a na druhej zrkadlovo, presne oproti, zoči voči synchronne tváre ľudí, ktorí sa menili. Veľmi silné. Odchádzam dotknutý, zasiahnutý a také niečo ma umenie vyvolávať.
Peší presun na kávu a koláčik do Elias coffee shopu, čo je parádna hipsterčina v hoteli Almanac Palais oproti Stadt Parku.. Dali sme si kávičky po bohu otcu päť eur a odtiaľ už späť k autu. Garáž ma vycashovala o 25 eur a už potme vyrážame na návštevu ku kamarátom, bývajúcim na severnom okraji Viedne. V 22 Bezirku. Na druhej strane cesty, už len pole, bažanty a zajace. Návšteva výborná, keď sme pred desiatou odchádzali, za stieračom svietila pokuta, že som nezaplatil za parkovanie na platenom mieste. V roli!! Suma sumárum ma vyšlo parkovanie v ten deň 61 Eur, ale inak to bol výborný výlet. Vraj mám byť rád, že som dostal pokutu vo Viedni, lebo tam je pokuta len 36 a v Bratislave je za porušenie Paas 52 Eur. Beriem, ale aspoň to je označené.
Stihli sme aj do Brna vybehnúť. Celkovo je na Bratislave výborné, že za hodinu je človek kadekde. Po viacerých pokusoch sa v septembri podarilo Jane uloviť lístky do Vily Thugendhat. Rezerváciu na obed sme mali v ázijsko českom fusion bistre Bango, ktoré na konci roku končí, tak ho musíme stihnúť. Rezervácia na pol druhú prišli sme pred trištvrte a vraj je to problém. O druhej končí kuchyňa. Žobrem, že sa sem 130 kilometrov trepeme. Nakoniec, že niečo rýchle nám teda spravia a potom nás čašníčka objednala, ale zle. Obaja sme chceli ako predjedlo tatarák a potom ich fusion sendvič( iné nám zatrhli) a ona pochopila, že jeden tatarák a jeden sendvič. Šípil som, že to nie je dobre, tak som ju pristavil a nakoniec sme dostali dva tataráky, a jeden sendvič. Ach, ale už ma!!!! Vždy sa rozčúlim na somarine, hlavne, keď ma dostanú pod stres, tak sme sa tam s Janou doštekali, kto je na vine, na šťastie to bolo dobre a bolo toho dosť, ešte som im dal z pocitu viny 6 Eur tringelt, že som tam vypenil. Pocit zostal divný
Thugendhat je bomba. Meisterstuck. Rovnako ako v Albertine sa potvrdilo, akú cenu má výklad, kontext. Ak by sme si vilu prešli bez neho, mali by sme tak 20% percent zo zážitku. Je to otravné, že sa to musí štvrť roka dopredu bookovať, ale odporúčam.
Potom už prišiel Štedrý deň a vianočné sviatky. Svet sa vypol a my sme zostali v byte. Počas nich som vypil fľašu nealko Cabernetu, nealko Malbecu a 6pack Birellu. Je to presne dva roky, čo som prepol na abstinentsky režim. Kto by to bol povedal. Ja vôbec nie. Ja som si to nevedel ani predstaviť. Veď som sa aj dlho krútil a skúšal kompromisy, ale bolo to treba urobiť. Kúpil som si papierové dvojčíslo Týždňa. Človek aj zabudol, aké to je listovať novinami.. Počúvali sme hudbu, albumom Tiesňava sa definitívne Saténové ruky stali mojou generačnou kapelou, počúvam to a škerím sa, že takto je dobre, toto je prdel, takto sa píše, v archíve kopec filmov, čo treba pozrieť a medzi to som upratoval a tváril sa nápomocne v kuchyni.
Vianočné gastro bolo veľmi liberálne. Hubové rizoto na obed, večer pražma s šalátom( nemajonézovým). V tržnici sme kúpili jednu tácku vianočného pečiva a ani ň viac. Prideľoval som si ráno a poobede ku káve po dva kúsky, aj tak som pribral pol kila. Na sviatok vianočný a na Štefana sme si vychutnali silný hovädzí vývar a francúzsky Boeuf bourguignon s pyré. Moja žena skvele varí, toto všetko vyprodukovala za jeden deň, baví ju to, ale sa chúďa aj spotila. V hre bola aj možnosť, že si zájdeme na polnočnú do NuSpiritu, ale Janka bola po maratóne v kuchyni unavená a tak sme išli spať a ráno sme boli krásne svieži.. Počas voľna som som každý deň spal dlhšie a dlhšie, ak by som ťahal do Troch kráľov, už ani nevstávam, vlastne to neplatí, lebo keď ležím pridlho, tak ma začne bolieť chrbát aj na posteli za milión Eur.
Na Netflixe som objavil krátku sériu dokumentov- Evolúcia hiphopu. Ja som na hiphop nenaskočil v mladosti, aj keď áno, Cypres Hill a Beastie Boys sme si išli, ale primárne som vyrástol na metale, rokenrole, punku, hardcore, neskôr sme skákali na techno a house. Pomerne rýchlo som pochopil, že hudba je len dobrá a zlá a to ešte môže byť aj chyba v prijímači, čiže vo mne a čo som odsúdil, mi inokedy v inej nálade môže sadnúť. Dobré štvrťstoročie sa žánrami nezaťažujem. Späť k hiphopu. Ten počúvam z dôvodu biednej angličtiny hlavne ten slovenský a mne generačne blízky. Je super, že je tam veľký priestor na texty a v tej odnoži pre dospelých sú ľudia čo dobre píšu. Takže som o koreňoch a histórii amerického hiphopu nevedel nič a táto séria dokumentov, bola ako učebnica. Zistil som, že komplet, čo sa v SK hiphope dialo a deje, je opajcnuté z Ameriky.
Každý deň sme si naordinovali dlhšiu prechádzku, lebo však aplikácia. Rôznymi smermi. Do mesta, okolo Štrkovca a poza Rohlík späť k Justičáku a na Štefana, keďže sa po mesiaci ukázalo slnko, tak, že si vybehneme na Železnú studničku. Šípim, že nebudeme jediní s tým nápadom, ale sme sa vzájomne presvedčili, že sú Vianoce a všetci išli „domov“. Ale nie. Parkoviská natrieskané, neznášam sa tlačiť, otáčame to. Skončili sme na Devínskej Kobyle, od Sandbergu k Devínu, čo bolo aj tak omnoho lepšie, lebo je to stráň otočená na juhozápad, nie dolina v tieni ako Železná studnička a tak si užívame slnečný kúpeľ a omrznuté líca.
Balím sa a ďalší deň už cestujem do práce a ani mi to nevadí. Voľna bolo akurát, netbanking cerí zuby a toto teraz píšem len tak, aby som si rozhýbal mozog , kým sa pustím do prerušenej práce na rukopise šiestej knihy. Z Vianoc zostal nesilený príjemný pocit.
