Moja prechádzka pokračovala popri Seine. Obloha bola jasná, slnko nízko a všetko medzi tým a mnou ma oslepovalo. Neďaleko Pont Neuf som sa rozhodol zísť nižšie, obloha sa odtiaľto javila ešte jasnejšia a ešte sýtejšia ako hore, Seina naopak sa zmenila na takú nejasnú temer matnú plochu jemnejších ale rozmanitejších odtieňov. Bolo to veľmi pôsobivé, chvíľku som tam len tak stál a čakal, čo sa bude diať.
Keď som vystúpil hore, bolo už slnko o niečo vyššie, "bouquinisti" si rozložili svoje pulty s knihami a rytinami a teraz spokojne vysedávajú na múrik, alebo bezstarostne čítajú. Občas sa pri nich niekto pristaví , prehodí slova a oni si ďalej spokojne sedia, akoby ich nezaujímal zajtrajšok alebo nejaký zárobok. Hmm..
Pomaly sa pohnem ďalej... Všimol som si zaujímavé veci a som opäť o niečo bližšie k pochopeniu onej tajomnej výmeny medzi časom a priestorom.
