Pre človeka, ako som ja, je vždy nádherné môcť takto sedieť. Dnes je naozaj krásny deň, krásny tým, ako plynie, ako sa mení všetko okolo, aký je život odrazu nepredvídateľný. Celkom iný ako tam dole. Veci každodenné, starosti, všetko sa tu zhora zdá malé a nedôležité. To ma na horách fascinovalo vždy.. Človek pri celej svojej vôli a sile zmení len málo a nenaplánuje takmer nič. Sedím, premýšľam, moje myšlienky sa miesia so spomienkami na všetky tie roky, cesty, úteky pred sebou samým, návraty... a je mi stále jasnejšie, že akokoľvek veľa z toho, čo putovaním získam, odnesie čas, to nepatrné, čo ostane, nestratí svoj význam nikdy.
Pred takmer dvadsiatimi rokmi som tu neďaleko sedel práve tak ako teraz, sedel a pozoroval celú tú ohromnú masu rýchlo letiacich mrakov nízko nad našimi hlavami, meniacu farbu, smer, prevaľujúcu sa za zo stany na strany a potom cez horský hrebeň niekam za horizont mojej predstavivosti. Myslím, ale možno sa mýlim, že vtedy sa formovala moje fantázia, moje zmysly, moje vnímanie sveta.
Pár fotografií, skôr ako skončia v archíve.
