Sarajevo, láska moja je názov piesne od známeho sarajevského speváka a šansoniéra Kemala Montena. V mojom druhom blogu Vás prevediem hlavným mesto Bosny a Hercegoviny-hornatej krajiny v srdci Balkánskeho polostrova.
Sarajevo je miesto, kde sa východ stretáva so západom. Je to mesto, kde sa stretávajú rakúsko-uhorské a osmanské vplyvy, kde spoza budov v secesnom štýle vykúkajú minarety a kde sa mieša bohatá kultúra s náboženskou rozmanitosťou.
Deň prvý- štvrtok:
Štvrtok považujem za najvhodnejší deň na začatie predĺženého víkendu na Balkáne. Do Sarajeva lieta pravidelná linka z Viedne. Cestu autom neodporúčam pokiaľ nie ste mimoriadne trpezlivý a dobrodružný typ.
Cestou z letiska do centra mesta budeme prechádzať bulevárom Meša Selimovića a ulicou Zmaja od Bosne. Tieto dve ulice boli počas obliehania Sarajeva v 90. rokoch neformálne nazvané „Ulicou ostreľovačov“. Táto notoricky známa ulica bola miestom, kde boli mnohí obyvatelia mesta ostreľovačmi chladnokrvne zastrelení, keď prechádzali z jednej strany ulice na druhú. Obliehanie Sarajeva-Opsada patrí medzi najdlhšie obliehanie mesta v histórii moderného vojnového konfliktu s trvaním 1425 dní (5.4.1992-29.2.1996).
Vitajte v Sarajeve. Vybrala som pre Vás ubytovanie v butikovom hoteli (İsa Begov Hamam hotel), v ktorom sa nachádza najstarší a jediný aktívny turecký hammam. Kultúra východu ovplyvní aj naše prvé kroky, ktoré budú viesť do historickej štvrte Sarajeva-Baščaršije. Názov štvrte pochádza z turečtiny baš-hlava, hlavný a carsi, čaršija-trhovisko. Som si istá, že Vám nebudú vadiť davy turistov a domácich, ktorí sa radi prechádzajú po hlavnom trhovisku Sarajeva založenom v 15. storočí. Vašu pozornosť zaujme totiž niečo iné. Pri vstupe do Baščaršije Vám okamžite do nosa udrie vôna dreveného uhlia, grilovaného mäsa a kávy. Je to vôňa Sarajeva. Poriadne sa nadýchnite, nikam sa nemusíme ponáhľať. Poprechádzame sa po starom bazáre z osmanských čias a zablúdime na nádvorie Gazi Husrev-begovej mešity, najväčšej mešity v krajine. Na dvore mešity sa nachádza náhrobok Safvet-bega Bašagića. Meno tohto bosnianskeho básnika, spisovateľa, historika, novinára a politika je pre väčšinu Slovákov neznáme. Prečo Vás ho potom spomínam? Safvet-beg Bašagić zbieral počas svojho života islamské rukopisy. Vedeli by ste si tipnúť, kde sú tieto rukopisy uložené? V Univerzitnej knižnici v Bratislave. Knižnica rukopisy kúpila priamo od Bašagića v 20. rokoch 20. storočia.
Keď budeme vychádzať z nádvoria Gazi Husrev-begovej mešity, nezabudnite zodvihnúť hlavu. Vedľa mešity stojí totiž zaujímavá historická pamiatka, 30-metrov vysoká, hodinová veža. Táto veža je jedinou verejnou hodinovou vežou na svete, ktorá je nastavená na lunárny čas. Mechanizmus veže je regulovaný tak, aby vždy ukazovala presný čas vo vzťahu k slnku a mesiacu pre čas islamskej modlitby. Od Gazi Husrev-begovej mešity je to len kúsok k fontáne Sebilj, krásnej pseudomaurskej stavby z obdobia Rakúsko-Uhorska, okolo ktorej ruch utíchne len neskoro v noci. Predtým, ako na Baščaršiji ochutnáte sarajevské čevapi, napite sa vody z fontány. Hovorí sa, že ak sa z nej napijete, jedného dňa sa do Sarajeva vrátite. Mne sa to splnilo.
Čevapi. V zásobe mám množstvo príbehov o sarajevských čevapi od rôznych ľudí z tohto regiónu. Keď sa povie Sarajevo, každý Balkánec si vzdyche a začne rozprávať svoj krátky príbeh o sarajevskom čevapi. Môj priateľ Miloš z Čiernej Hory povedal: „Sabi, sarajevské čevapi bolo to pre mňa a mojich bratov v 80. rokoch niečo neskutočné a nedotknuteľné. Všetci sme o ňom snívali.“ Toto čevapi je kultová gastronomická záležitosť a dodnes o ňom snívajú mnohí Balkánci. Na pravé sarajevské čevapi treba v prvom rade vyberať kvalitné mäso. Dodnes nikto presne nevie, či sú robené len z teľacieho mäsa alebo je to mix teľacieho a hovädzieho mäsa, alebo má v sebe primiešané aj jahňacie, poprípade baranie mäso. Každá sarajevská čevabdžinica (reštaurácia špecializujúca sa výhradne na čevapi) má svoj tajný recept, ktorý sa dedí z generácie na generáciu. Mäso sa pomelie, vytvarujú sa z neho valčeky (to sú tie čevapi), ktoré sa následne pripravia na grile na drevenom uhlí. Čevapi nesmú byť mastné a musia byť štavnaté. Grilovanými čevapi sa naplní čerstvá žemľa somun. Ako príloha sa k sarajevským čevapi dáva cibuľa a kajmak (jemný, hustý smotanový mliečny výrobok s krémovou konzistenciou a s vysokým obsahom tuku-60%).
Tip mojich sarajevských priateľov na najlepšie čevapi na Baščaršiji:
čevabdžinica Ferhatović
čevabdžinica Hodžić
Deň druhý- piatok:
Dnešný deň bude prechádzkou po miestach, ktoré pripomínajú tragédie a ťažkosti Sarajeva a celej krajiny počas 20. storočia. Treba si však uvedomiť, že je to práve ten minulý život, ktorý pomohol vytvoriť súčasný život Sarajeva a Bosny a Hercegoviny.
Navrhujem začať náš deň na mieste, cez ktoré sa ľudia ráno náhlia do centra mesta a kde bol Gavrilom Principom spáchaný atentát na následníka trónu rakúsko-uhorskej monarchie počas jeho návštevy v Sarajeve v roku 1914. Týmto miestom je severná strana Latinského mosta, jedného z najstarších zachovaných mostov v meste, postavených v osmanskom štýle. Atentát na arcivojvodu Františka Ferdinanda spustil rýchlo eskalujúci reťazec udalostí. Rakúsko-Uhorsko, podobne ako mnohé krajiny na celom svete, obvinilo z útoku srbskú vládu a dúfalo, že tento incident využije ako ospravedlnenie na vyriešenie otázky srbského nacionalizmu pomocou ultimáta s ostro formulovanými podmienkami. Gavrilo Princip bol srbský nacionalista, člen revolučnej, idealistickej organizácie mladých ľudí-Mladá Bosna. Hovorí sa, že bol aj členom organizácie Čierna Ruka, ktorá zasahovala do vnútornej politiky Srbska. Podmienky rakúsko-uhorského ultimáta Srbsko odmietlo, začalo mobilizovať svoju armádu a požiadalo o pomoc Rusko. 28. júla Rakúsko-Uhorsko vyhlásilo vojnu Srbsku a slabý mier medzi európskymi veľmocami sa rýchlo zrútil. Začala sa prvá svetová vojna. Most v období rokov 1918-1992 niesol názov Principov most, po roku 1992 bol premenovaný na Latinský most a od roku 2004 je kultúrnou pamiatkou.
Od Latinského mosta povedie naša cesta cez mesto okolo najväčšej katedrály na Balkánskom polostrove-Katedrály Najsvätejšieho Srdca Ježišovho postavenej v roku 1889 v neogotickom štýle. Maďarskému architektovi Josipovi Vancošovi a českému architektovi Karlovi Paříkovi pri jej projektovaní slúžila ako inšpirácia Katedrála svätého Benigna Dijonského vo francúzskom Dijone a Kostol Matky Božej pred Týnom v Prahe.
Treťou zastávkou v západnej časti mesta bude pamätník Večný plameň venovaný vojenským a civilným obetiam druhej svetovej vojny. Pamätník bol odhalený 6. apríla 1946, na prvé výročie oslobodenia Sarajeva spod štvorročnej okupácie nacistickým Nemeckom a fašistickým ustašovským bábkovým Nezávislým štátom Chorvátsko. Pri pamätníku je neustály ruch. Fotiaci sa turisti, postávajúci Sarajevčania, čakajúci na svojich priateľov, ľudia náhliaci sa na stretnutia.
Môj tip: Pred vchodom do katedrály sa nachádza pamätník pápeža Ján Pavla II., ktorý navštívil Sarajevo v roku 1997 a krátko po skončení vojny vyslal z hlavného mesta Bosny a Hercegoviny posolstvo mieru a tolerancie.
Od pamätníka Večného Plameňa je len 10 minút chôdze po bočných uličkách do Múzea vojnového detstva-Muzej ratnog djetinjstva. Riaditeľom múzea je rodený Sarajevčan Jasminko Halilović. Jasminko v roku 2010 inicioval výzvu, ktorou sa rozhodol zozbierať čo najviac spomienok a príbehov od ľudí, ktorí boli počas vojny v Bosne a Hercegovine deťmi. Postupne sa mu začali ozývať ľudia aj z iných častí sveta zasiahnutých vojnou. Tieto príbehy zhrnul Jasminko do svojej knihy Vojnové Detstvo, ktorá vyšla v roku 2013. V úvode knihy Jasminko Halilović napísal: „Dúfam, že kniha pomôže pochopiť túto špecifickú skúsenosť, ale prispeje aj k zvýšeniu povedomia dospelých o ich zodpovednosti za vytváranie lepšieho sveta pre deti.“ Okrem príbehov sa ľudia s Jasminkom podelili o svoje osobné predmety, listy, fotografie, kresby. V roku 2015 sa zrodil nápad, že tieto osobné veci by mali zostať zachované v múzeu ako spomienky na vojnové detstvo. O dva roky neskôr bolo múzeum oficiálne otvorené a je jediným múzeom na svete, ktoré sa zaoberá výlučne dokumentovaním skúseností ľudí, ktorých detstvo bolo poznačené vojnou. Inštitúcia neustále pracuje na dokumentovaní skúseností dospievania poznačeného vojnou. Zbierka múzea obsahuje viac ako 5000 exponátov a vyše 300 hodín zaznamenaných svedectiev z 15 rôznych vojen. Múzeum získalo v roku 2018 Cenu múzeí Rady Európy ako Európske múzeum roka. Ocenenie je jedným z najprestížnejších ocenení v múzejnom priemysle.
Návšteva múzea vojnového detstva je silný zážitok. Nedokážem moje pocity plnohodnotne do blogu opísať. Ak by som mohla pre Vás vybrať len jedno múzeum, ktoré v Sarajeve navštívime, bolo by to práve Múzeum vojnového detstva. Múzeum má aj špeciálnu putovnú kolekciu, ktorá sa momentálne nachádza v Prištine (Kosovo) a dúfam, že sa ju podarí priniesť čoskoro na Slovensko.
Po náročnej téme si poďme trochu oddýchnuť. Je čas dať si pravú bosniansku kávu. Voňavá, čierna káva sa podáva v plnej džezve (do ktorej sa zmestia tri šálky kávy) na okrúhlom železnom podnose s prázdnou keramickou šálkou, pohárom vody, miskou plnou kociek cukru a cukrovinkou rahat lokum. Cítite ako vonia?
Môj tip: čajdžinica DŽIRLO na ulici Kovači s výhľadom na Baščaršiju.
Sarajevská radnica-Vijećnica bude našou ďalšou zastávkou pri spoznávaní histórie mesta. Budova bola navrhnutá českým architektom Karlem Paříkem na konci 19. storočia, ale po kritike svoj projekt nedokončil a prácu prevzal architekt Alexander Wittek. Jej pseudomaurská architektúra je poctou moslimskému dedičstvu mesta. Sarajevskú mestskú radnicu navštívil po prvom pokuse o atentát arcivojvoda František Ferdinand. Po prehliadke radnice sa arcivojvoda vybral naspäť do mesta rovnakou trasou a druhý pokus o atentát, ktorý sa stal len niekoľko minút od radnice, už neprežil. Do roku 1949 bola radnica sídlom starostu, neskôr sa v nej nachádzala Národná a univerzitná knižnica Bosny a Hercegoviny. Počas 90. rokov sa budova stala symbolom tragédie Sarajeva. V noci z 25. na 26. augusta 1992 bola budova podpálená a väčšina kultúrneho dedičstva, ktoré sa v nej nachádzalo, bola zničená. Odhaduje sa, že sa zachránilo iba 10-15 percent zbierky. Budovu sa koncom 90. rokov a začiatkom milénia podarilo zrekonštuovať a v súčasnosti slúžia jej priestory stálym expozíciám histórie mesta. Radnica s elegantnou hlavnou sálou je obľúbeným miestom svadobných fotografov. Do konca apríla 2022 vystavuje v radnici svoje fotografie známy britský fotograf Paul Lowe, ktorý dokumentoval každodenný život v obliehanom Sarajeve. Jeho fotky zobrazujú mužov, ženy a deti v bojoch o prežitie v nemožných podmienkach počas tých strašných 1425 dní. Výstava čierno-bielych fotografií Paula Lowe-a by mala byť každoročne začiatkom apríla (výročie začiatku obliehania Sarajeva) otvorená voVijećnici pre verejnosť.
Posledným miestom našej dnešnej prechádzky bude Alifakovac, jedna z najstarších častí Sarajeva. V 19. storočí sa v tejto časti mesta preclieval tovar, ktorý prichádzal na sarajevský trh z východu. Domy, ktoré sa na Alifakovaci stavali, neblokovali jeden druhému výhľad na mesto. Hovorí sa, že Sarajevo je známe svojou susedskou starostlivosťou a solidaritou. Ja tento fakt môžem potvrdiť. „Čo by sme to boli za susedia, keby sme sa nepostarali jeden o druhého“, povedala moja domáca Nina, keď som sa jej spýtala, kam chodí každý deň so zabaleným obedom a večerou. Nina sa stará o svoju 90-ročnú susedku, ktorá býva sama. Na Alifakovaci sa tiež nachádza cintorín, kde sú už päť storočí pochovávaní známi ľudia zo Sarajeva. Výhľad na Sarajevo z cintorína je naozaj úchvatný. Keď som poslala fotku jednému môjmu priateľovi na Slovensko, tak povedal, že ten výhľad pripomína Bratislavu. Nuž, posúďte sami.
Moje tipy na piatok večer:
Pre tých, ktorí si chcú vychutnať Sarajevo ovplyvnené východnou kultúrou, je ideálnym priestorom na strávenie piatkového večera shisha bar DIBEK.
Ak by ste však mali radšej chuť na niečo zo západnej kultúry, odporúčam elegantný interiér baru DEKANTER, kde môžete ochnutnať menej známe odrody viniča pochádzajúce z Bosny a Hercegoviny.
Deň tretí-sobota:
Na raňajky určite burek s jogurtom, to je stará dobrá balkánska klasika. Tu však pozor! Burek so syrom, špenátom alebo zemiakmi sa volá pita. V Sarajeve je totiž burek vždy plnený mäsom. S plným žalúdkom sa nám bude ľahšie chodiť po meste a ak by ste mali chuť na dobré espresso, viem Vám presne poradiť, kde si také môžete dať.
Môj tip: Štýlová kaviareň KAWA s terasou a výhľadom na centrum mesta za budovou sarajevského filmového centra.
Dnešná prechádzka povedie cez mestské trhovisko na západnú stranu mesta okolo dvoch mestských parkov, k pamätníku potravinovej pomoci dodávanej počas obliehania Sarajeva a potom naspäť popri rieke Miljacka k Sarajevskému pivovaru.
Veľký park-Veliki Park bol pôvodne moslimský cintorín. Staré náhrobné kamene-nišany sú dodnes súčasťou parku. Na konci parku sa nachádza pamätník venovaný Pamätník zavraždeným deťom z obliehaného Sarajeva v rokoch 1992-1995. Páči sa mi atmosféra v parku, doobeda sa tu naháňajú malé deti, mamičky postávajú v skupinkách a debatujú. Podvečer sem chodia na lavičky randiť mladí Sarajevčania a Sarajevčanky a staršie páry sa popri nich s úsmevom na tvári prechádzajú.
Z parku sa vyberieme po ulici Zmaja od Bosne smerom k Národnému múzeu Bosny a Hercegoviny. Ako som už na začiatku spomínala, táto ulica bola jednou z dvoch hlavných sarajevských tried, ktoré dostali názov „Ulica ostreľovačov“. Prechádzať z jednej strany na druhú bola vždy lotéria. Na civilistov neustále striehli z vysokých budov ostreľovači. Keď sa počas dnešnej prechádzky sem tam pozriete pod nohy, určite v jednom okamihu zbadáte na chodníku zvláštne krátery vyplnené červenou farbou. Tieto krátery, pripomínajúce kvetinové vzory, spôsobil granát po dopade na asfalt alebo betón. Po vojne boli krátery vyplnené červenou farbou a dostali meno Sarajevské ruže. Sarajevské ruža je pamätník obetiam, ktoré zahynuli na mieste, kde dopadol granát. V meste sa ich nachádza viac ako 200.
Národné múzeum Bosny a Hercegoviny je kultúrnou a vedeckou inštitúciou, najstarším a najväčším múzeom v Bosne a Hercegovine. Pôvodnú budovu múzea rozšíril architekt Karel Pařík. Tento český architekt je autorom viac ako 150 stavieb v Sarajeve a má zásluhu na zmene architektonického štýlu mesta (z orientálneho na európsky) na prelome 19. a 20. storočia. V múzeu sa nachádzajú archeologické, etnologické a prírodovedecké zbierky. Odporúčam geologickú sekciu prírodovedeckého krídla múzea, ktorá má vo svojich zbierkach početné druhy minerálov a hornín aj zo Slovenska.
Za Národným múzeom, v strede malého parku, nájdeme pamätník ICAR. Tento pamätník hovädzej konzerve mal byť zosmiešňujúcim gestom pre darcov humanitárnej pomoci civilistom v obliehanom Sarajeve. Mnohí Sarajevčania tvrdia, že mäso z plechovky nechceli jesť ani zvieratá a takáto pomoc bola výsmechom pre obyvateľov štátu, ktorý sa nemohol brániť, pretože naň bolo uvalené zbrojné embargo.
Aby sa náš deň opať netočil len okolo tragédií 20. storočia, poďme sa prejsť popri rieke Miljacka k Akadémii výtvarných umení. Oproti Akadémii sa nachádza most Festina Lente. Jeho konštrukcia vznikla na koncepcii návrhu študentov produktového dizajnu Akadémie výtvarných umení.
Môj tip: Galéria, kaviareň a bar v jednom BORIS SMOJE. Umelecký priestor a miesto stretnutí miestnych umelcov, dizajnárov a spisovateľov priam vyzýva k nekonečným rozhovorom.
Popri rieke Miljacka sa dostaneme späť k Latinskému mostu. Tu sme začínali našu prechádzku mestom v piatok. Zaujímavými stavbami popri rieke sú napríklad Aškenázska synagóga postavená v roku 1902, ktorá je jedinou fungujúcou synagógou v meste alebo budova Národného divadla.
Väčšina budov a pamätníkov, okolo ktorých sme prechádzali, je spätá s obliehaním Sarajeva (1992-1996). Inak tomu nebude ani pri Sarajevskom pivovare, mieste, kde ukončíme náš sobotňajší program. Jeho história sa začala písať už v druhej polovici 19. storočia. Bol jedným z prvých miestnych pivovarov. Začiatkom 20. storočia bol Sarajevský pivovar najväčším pivovarom na území Rakúsko-Uhorska a koncom 60. rokov minulého storočia bola jeho výrobná kapacita 400 000 hektolitrov piva ročne. Najväčšou krízou si prešiel v 80. rokoch 20. storočia. To však nikto ani len netušil, že najťažšia skúška ho ešte len čaká. Prišli strašné 90. roky a skoro štyri roky trvajúce obliehanie Sarajeva. Pivovar a obyvatelia mesta, ktorí pred pivovarom čakali na vodu, boli každodenne vystavení brutálnemu ostreľovaniu. Ľudia sa báli granátov a ostreľovačov a obávali sa, či sa s plnými nádobami dostanú živí domov. Sarajevský pivovar bol totiž jediným zdrojom pitnej vody v obliehanom meste.
Po dvoch dňoch v meste, z ktorého na Vás dýcha tragédia z každého rohu, vie byť človek psychicky zničený. Mám však jedno miesto, kde sa o tragédiách nehovorí a ak ho navštívite práve v sobotu večer, verte, že zažijete tú skutočnú, srdečnú atmosféru Sarajeva.
Môj tip:
malá reštaurácia CAKUM PAKUM, kde k výborným cestovinám, steakom, domácemu vínu a rakiji zažijete poriadnu balkánsku žúrku s rodenými Sarajevčanmi a Sarajevčankami. Častým hosťom je bosniansky herec Aleksandar Seksan, s ktorým, keď sa začnete rozprávať o Sarajevskom filmovom festivale, večer Vám ubehne príliš rýchlo. Reštaurácia patrí Dariovi a Dankovi Delibašićovcom, synom basketbalovej legendy Mirzu Delibašića.
Deň štvrtý-nedeľa:
Po dvoch dňoch strávených v ruchu mesta si môžeme urobiť výlet do prírody. Možností je viacero. Lanovkou alebo pešo na vrch Trebević s krásnym výhľadom na Sarajevo. Poprípade sa taxíkom odvezieme do verejného parku s prameňmi a vodopádmi Vrelo Bosne, ktorý sa nachádza 10 kilometrov za Sarajevom.
Ak by Vás môj nápad s výletom do prírody nenadchol a chceli by ste sa dozvedieť ešte viac o obliehaní Sarajeva, návšteva tunela D-B je nutnosťou. Existencia tunela bolo najprísnejšie strážené tajomstvo, pretože tunel zohrával významnú úlohu pri zásobovaní mesta. Počas obliehania Sarajeva bol jedinou spojnicou s „vonkajším“ svetom.
Pre tých, ktorí by radšej zostali v meste odporúčam využiť turecký hammam s masážou v hoteli.
Napriek smutnej nedávnej minulosti má Sarajevo svoje čaro a za pár dní sa Vám vie dostať pod kožu. Zatiaľ všetci, ktorí ho navštívili, sa doň opäť po nejakom čase vrátili. Dúfam, že som Vás výberom toho najlepšieho zo Sarajeva (podľa mojich preferencií) inšpirovala a aj trošku navnadila, aby ste sa sem niekedy vybrali.
ZDROJE:
http://tekstomanija.com/kemal-monteno-sarajevo-ljubavi-moja/
