Celý Január a Február 2002 som trávil v nočných vlakoch cestujúc pracovne z miesta na miesto. Deň ako deň, skoro všetky rovnaké, ráno vystúpiť z vlaku, hodiť si sprchu, nájsť poštu, poslať 18 pohľadníc, presunúť sa do práce v ktorej som trávil väčšinu dňa, ak zvýšila chvíľa, pobehať po meste, navštíviť známych.
Čas plynul, ani som si už neuvedomoval, koľko dní a nocí som už na cestách, koľkokrát som v tom ktorom meste. Všetko splývalo v jeden nádherný celok, asi som sa zatiaľ nezmienil o mojej ďalšej závislosti, o cestovaní vlakom.
Všade vôkol mňa sa všetko obliekalo do červenej farby, srdiečka, stužky, pohľadnice v obchodoch, nechutná komercia, ktorú táto konzumná spoločnosť vyznáva ako ďalší z mnohých míľnikov počas roka, jeden deň v roku, keď sa každý predbieha vo vyznávaní lásky, Valentín...
Ja som to šťastie nemal, niekoľko týždňov sme s Gabrielou riešili krízu toho mixu, ktorý sme čosi vyše roka nazývali stále kamarátstvom. Nepotrpím si na tom, aby som nutne musel vzťah nazývať chodením, nezáleží na tom ako to nazvem, ale čo cítim.
Prišiel deň D, šialenstvo okolo bolo korenené talianskym temperamentom, bol som v Ríme, voľný deň, tak ako každých 10 dní. Od rána som bol mrzutý, vlak z Zürichu meškal skoro 2 hodiny, kolega ktorý ma mal čakať na stanici Roma Termini to vzdal, musel som sa teda presúvať na druhý koniec mesta najhorším metrom, ktoré poznám. Stratil som veľa času, ktorý som chcel venovať sám sebe.
Pííp, pííp, mobil sa hlási o slovo neodbytným pípaním oznamujúc prichádzajúcu správu. Čítam ju raz, dvakrát, tretíkrát, dookola:
"Prepáč, rozmýšľala som nad všetkým a rozhodla som sa, nechcem sa už stretávať, nechcem ísť ďalej..."
Na Gabriele som si vždy cenil priamosť, bez váhania dokázala povedať všetko, či už to bolo pozitívne, alebo negatívne, nebolo to inak ani v tejto SMS, vedel som skoro 2 mesiace, že to raz musí prísť, napriek tomu ma oblial studený pot, nezmohol som sa na nič, nezmenil by som to, ani keby som zniesol modré z neba, bola to krutá realita.
Bez toho, aby som vnímal okolie som blúdil po meste až do večera, neviem ako som sa dostal späť na stanicu, ako som vyzdvihol batožinu, nastúpil do vlaku. Na chvíľu som precitol, tri razy skontroloval smer jazdy vlaku, uistil som sa že som sa nepomýlil a opäť som upadol do toho divného stavu. Pohli sme sa, aby som po noci strávenej v polospánku vystúpil vo Viedni, začal sa pre mňa ďalší pracovný deň...
