(III): Mesto dvoch tvári...

Stál som na nástupišti Bruxelles Central, ako vždy oveľa skôr, než vôbec stihli pristaviť môj vlak. Bolo prijemné sledovať ľudí okolo, ako sa náhlia, poväčšine domov, bolo neskoré popoludnie, uprostred týždňa. "Tešil" som sa na unudenú jazdu, trvajúcu necelé 3 hodiny, na konci ktorej ma čakala netradičná noc, po niekoľkých týždňoch prvá, ktorú nebudem tráviť vo vlaku.

Neviem odkiaľ sa vzal, ale znenazdajky sa mi usmieval do tváre mladý muž, nebolo ho možné si nevšimnúť, zmohol sa na jediné slovko zakončené otáznikom: Amsterdam? Keď stručnosť, tak stručnosť, teda moja odpoveď bola: Yes! Našťastie sa rozhodol uvoľniť mi výhľad, postavil sa vedľa mňa a obzeral sa vôkol seba, ako keby niekoho čakal.

Blížila sa k nám dvojica, on a ona a opäť ta istá otázka, ale tentokrat doplnená o kopu ďalších slov, ktoré boli beztak zbytočné, bolo už nad slnko jasnejšie, že nudiť sa určíte najbližšie hodiny nebudem, s juhoamerickým temperamentom tých dvoch určíte nie.

Aby toho nebolo málo, pridal sa k nám ešte Angličan, Talian s milenkou a Poliak s priateľkou, až som mal pocit, že nejaká neviditeľná bytosť mi musela určite na celo napísať: Amsterdam... Neviem, možno to bolo mojim aktuálnym lookom, keďže som mal dlhé vlasy a bradu, ktoré zo mňa robili ešte viac homelless-áka, nehovoriac, že bol problém ich presvedčiť o tom, že nemám ani zďaleka 30 rokov, ktoré mi tipovali.

Bola to veselá kopa, našťastie sme vyhrali boj o miesta a obsadili sme celú jednu časť vozňa, napriek tomu, že vlak niesol honosne označenie IC, kludne sa mohol porovnávať s niektorými slovenskými vlakmi, akurát tú čistotu bolo cítiť. Dodnes netuším, ako sme mohli docestovať bez toho, aby nás na najbližšej stanici nevysadili, ale nejako sa nám to podarilo a zdravili nás nápisy Amsterdam Centraal, oznamujúce skutočnosť, že je čas vystúpiť.

Nebol to môj prvý dotyk s týmto mestom, ale dovtedy som ho poznal len cez deň, o tomto čase som už zvyčajne pomaličky sedával vo vlaku, ktorý ma viezol opäť ďalej. Dôverne známe zákutia historickej časti stanice, úžasné električky rovno pred budovou, mix ľudí, niektorí sa náhlili domov, na vlak, či loď, druha časť pre zmenu do mesta, aj keď na naozaj zaujímavú noc bolo ešte priskoro.

Amsterdam mám úprimne rád, krásne mesto, každý je ochotný Vám poradiť, bežne ma zdravia úplne cudzí ľudia tak priateľský až musím premýšľať, či ich náhodou nepoznám. Takto večer je ešte zaujímavejší. Je potrebná istá dávka ostražitosti, vreckári sú šikovní až hrôza, z každej strany sa Vám prihovára kde kto s ponukou drog, či sexu za peniaze (to už nemá nič spoločné s mnou obľúbenou prívetivosťou), našťastie iba v štvrti červených lámp. Bol tu neodškriepiteľný fakt, čakala ma noc práve v tejto štvrti, spoločnici nenamietali, skôr naopak.

Väčšina zvolila "pešochod", nemohol som namietať, tak sme sa ešte na Damrak zastavili v internet caffe, či skôr mega caffe, kde je na dvoch poschodiach umiestnených 144 počítačov s lacným prístupom, dobrou výbavou na i-telefóniu a slušnou rýchlosťou, vtedy ešte otvorené nonstop, škoda, už to neplatí po cely rok, iba v určitom období, ale i tak odporúčam.

Zákonite si nás museli všimnúť aj vreckári, ale neuspeli, oko zákona bolo ostražitejšie. To už sme boli v červenej štvrti. Odolali sme pouličným nástrahám a ponukám, po chvíľke pátrania sme konečne objavili coffeeshop s oficiálnou nálepkou na dverách. Je ich nespočetné množstvo, je na každom, ktorý si vyberie podľa vlastného uváženia. Zabudnite na alkohol, bude Vám musieť stačiť kvalitný čaj, minerálky, všadeprítomný pomarančový džús a ešte kvalitnejšie "Menu". Existujú coffeeshopy kde podávajú aj alkohol, ale tie neboli naším cieľom.

Obsluha hneď pochopila, že sme cudzinci, namiesto prepisovania kriedou načarbaných cien (ako by sa to mohlo prihodiť cudzincovi u nás) nám ochotne vysvetlili všetky ponúkané položky. Kým ostatní sa vrhli okamžite po sortimente, za ktorým blúdia milióny ľudí práve sem, ja som dal prednosť koláčiku, neskôr druhému, s vedomím, že to nie je žiadna podradná kvalita. Nepopieram, som len človek a keďže nutne k svojej existencii potrebujem prevádzkovať činnosť zvanú dýchanie, nevyhol som sa ani inhalovaniu dymu, ktorý bol všade vôkol nás. Áno, internujte ma s okamžitou platnosťou, zopárkrát som si aj potiahol. To som ešte netušil, čo sa bude diať neskôr. Som asi divný, ale narozdiel od všetkých som nevychádzal s vreckami plnými zásob, vysvetlenie príde neskôr.

Noc sa končí v coffeeshopoch relatívne neskoro, ale i tak je do rána ešte ďaleko. Blúdili sme mestom, bez cieľa, s dobrou náladou znásobenou predchádzajúcou činnosťou. Až tu zrazu, kde sa vzal, tu sa vzal, stál vedľa nás policajt. Boli sme opäť na začiatku, na železničnej stanici, v tom čase útočisku všetkých kategórií ľudí. U nás by sa Vám ľahko stalo, že Vás budú legitimovať bez akéhokolvek dôvodu, ale tu Vám dali svätý pokoj, v horšom prípade sa Vám milo prihovoria, ale skúste dohovoriť niekomu, kto ma v sebe mix ľahkých drog, niekedy to naozaj nejde. Sám som sa ocitol v situácii, keď som jedného z nich považoval za anakondu a mal som v úmysle utopiť ho v najbližšom kanáli, pocítil som prístup ktorému sa naša polícia len tak ľahko nenaučí. Dodnes mam na to spomienku, ale nie v podobe pečiatky v pase, ako by väčšina očakávala, ale v podobe fotografie s "anakondou", samozrejme, že som si dal povedať a neutopil som ho :-)

Radšej sme sa teda presunuli do internet caffe a na ulicu vyšli opäť už s čistou hlavou ráno, za svitania, keď sa mesto prebúdzalo do úplne inej reality, než nim zmieta v noci a mňa opäť čakal pracovný deň, keby tak kolegovia vtedy tušili...