(IV): Podozrivý...

Po náročnom dni som bol rád, že sa mi podarilo zohnať lístok a miestenku na vlak, ktorý ma mal dopraviť do Zürichu. Amsterdam som opúšťal len veľmi nerád, predchádzajúca noc rezonovala vo mne až príliš silno na to, aby sa mi naozaj nechcelo odisť.

Za oknom sa striedala hustá tma neobývaných častí so svetlami miest, cez ktoré sme prechádzali. Presne v rovnakom rytme, ako spleť mojich myšlienok.

Otvorili sa dvere na kupé, dnu vošli 2 uniformovaní policajti a vytrhli ma z driemot, do ktorých som medzičasom upadol. Vôbec som nerozmýšľal nad tým, kde sa nachádzam a podal som im môj cestovný pas. So záujmom si ho prezerali, sú v ňom pečiatky z najrôznejších krajín, takmer je problém v ňom nájsť ešte voľné miesto.

"Drogy?"

"Nie..."

"Naozaj?"

"Samozrejme..."

Nič nezvyčajné, najmä od nemeckých policajtov vo vlaku z Amsterdamu, už v minulosti som musel absolvovať túto "zdvorilostnú" konverzáciu. Ďalšia sa koná väčšinou po vstupe na švajčiarske územie.

Tentokrat som však mal asi smolu, môj homelless-ácky štýl s dlhými vlasmi a bradou vzbudil nemalé pochybnosti. Musel som vybaliť úplne všetko, čo som pri sebe mal, ešte šťastie, že som nemal založený film vo fotoaparáte, donútili ma otvoriť aj ten. To už tento obraz dopĺňal aj služobný pes, ktorý pôsobil ešte nekompromisnejšie, bez okolkov oňuchal všetko, aby jeho citlivý nos nenašiel absolútne nič. Rozbrechal sa síce na môj sveter, ktorý som mal noc predtým na sebe, ale tí dvaja usúdili, že sa vlastne nič nedeje, otočili sa a bez jediného slovka ospravedlnenia sa pobrali preč, po chvíľke sa ich rozhodol nasledovať aj chlpáč. Nemôžem si pomôcť, ale mám na nich dodnes ťažké srdce.

To všetko iba preto, že som cestoval z Amsterdamu...