Chystal som sa nastúpiť do autobusu. Bol prázdny, na tej zastávke je vždy, ale tlupa dôchodcov, postávajúcich obďaleč sa k nemu rozbehla ako o život, bez ohľadu na prítomnosť paličky v rukách, rozhodli sa odbehnúť si svoj prvý dnešný mini maratón.
Neklamný znak nákupnej horúčky chudobných dôchodcov, opakujúci sa s pevnou pravidelnosťou vždy deň po výplatnom termíne dôchodkov (a včerajší dátum neveštil nič dobré, je to veľká splatnosť).
Pousádzali sa na voľné sedadlá, div sa nepovadili, kto z nich kde bude sedieť, padlo aj zopár silnejších slov, ale keďže každému sa miesto ušlo, rýchlo sa pobrali k nanajvýš aktuálnym témam, plietli jedno cez druhé pápežovo úmrtie, zlobu tejto našej vlády, ohováranie Mojsejovcov atď. Pohodlne som zaujal svoje obľúbené miesto, ktoré mi vyznačuje piktogram detského kočíka a zaparkoval som si to v rohu, tak, ako zvyčajne. Nemal som v úmysle počúvať tú hŕbu slov, založil som si slúchadla od SPV do uší a spustil MP3-ky.
Každou ďalšou zastávkou sa autobus zapĺňal, nenávistné pohľady tých, čo stáli, na tých sediacich pribúdali, komentáre ktoré patrili k tejto zlobe prekrývala príjemná hudba, keď tu zrazu, jeden z tých agresívnejších dôchodcov ma poďho ťahať za rukáv v snahe dostať ma z môjho miesta s hlasným komentárom, aká je tá mládež neslušná ktoré dokázalo prehlušiť aj hudbu, predpokladám teda, že od samého začiatku na mňa ziapal. Šikovne som si dal dole jedno slúchadlo a začala sa komédia:
" Čo si myslíš piiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiip, ja tu budem lietať jak piiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiip a Ty si tu budeš v kúte stáť a vyškierať sa mi? "
(odhliadnuc od faktu, že do tej chvíle som si dotyčného ani len nevšímal, nie to sa mu ešte vyškieral)
" Prepáčte, ale čo si to dovoľujete! Pusťte ma a dajte mi pokoj!!! " asi som to s hlasitosťou prehnal, snažiac sa prekričať to druhé slúchadlo, ktoré sa akýmsi zázrakom stále držalo v mojom uchu.
" Ja Ti dám pokoj, Ty ešte budeš drzý Ty piiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiip, takú Ti piiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiip, že sa poserieš! " pokračoval agresor v podobe rozzúreného dôchodcu a čo je najviac nepochopiteľné, začali sa k nemu pridávať jeho súkmeňovci staršieho veku a šomrať na mňa, veď prečo nie?!?
" Dotknite sa ho ešte raz a môžte ísť pešo! " Uf, to bolo z kabínky vodiča, zjavne zastávajúc sa mojej osoby, ale starému to len pridalo vodu na mlyn...
Konverzácia, ktorá nasledovala bola rýchla, rovnako ako zastavenie autobusu na zastávke a vykričanie sa vodiča na daného dôchodcu, ktorý až keď videl, že nie som sám, kto je proti jeho výpadu, sa nepochopiteľným spôsobom zmenil na baránka (ale so zúrivým pohľadom smerom na mňa až kým nevystúpil) a dal mi konečne pokoj.
Pre moju obhajobu musím uviesť, že ten pán mal dostatok možností sa držať za jazdy, bez rizika, že by nezvládol spôsob jazdy vodiča na predmetnej linke. Nehovoriac už o tom, že určíte nepatril do kategórie dôchodcov, ktorí by už na prvý pohľad vzbudzovali môj súcit, pretože je na nich jasne vidieť, že už nevládzu. Tento pán mal energie snáď viac, ako ja, to už nehovoriac o jeho vulgárnom slovníku. Možno keby sa bol slušne opýtal, či ho na to miesto pustím, bol by som ochotný sa presunúť, ale voči niekomu, kto mi oplzlým spôsobom nadáva sa správam zvyčajne nevšímavo, ak však ohrozí akýmkoľvek spôsobom moju integritu, dokážem byť veľmi nepríjemný.
Mal som mu uhnúť z toho rohu? Ani náhodou! To už nemôžem ani len stáť v autobuse?
