Ráno ako každé iné, mrzutá nálada z nočnej kontroly vo vlaku, nebolo so mnou reči, veľmi rýchlo to pochopil aj môj švajčiarsky kolega, ktorý ma čakal na stanici v Zürichu. Nehovoriac už o tom, že tvrdohlavo skúšal moju trpezlivosť snahou viesť dialóg v nemčine (z ktorej viem tak akurát zopár fráz), ale ticho, ktoré mu bolo odpoveďou až do chvíle, kým nepresedlal na angličtinu bolo dosť silným argumentom.
Bol som rád, že som sa ho zbavil, čakala ma nádherná cesta k Ženevskému jazeru, absolútny pokoj, aspoň som v to dúfal v kútiku duše.
Cesta bola otrasná, mal som vyslovené šťastie na divných spolucestujúcich. Mamička s dieťaťom, ktoré si plánovalo vykričať hlasivky, pubertiaci zabávajúci sa s melódiami z mobilov, pre istotu naraz zo šiestich, týpek napchávajúci sa celu cestu stravou z fast food-u, patrične hnusným spôsobom. Možno to bol len môj dojem, pod vplyvom nálady.
Vlak došiel do cieľa, obvyklá ceremónia s odovzdávaním zásielky pre tamojšieho kolegu, prevzatím ďalšej od neho, skrátená na niekoľko minút. Skočiť do internet caffe, vybaviť zopár dôležitých e-mailov a opäť nasadnúť do vlaku, mimochodom toho istého, ktorý ma sem priviezol. Celý môj pobyt sa zúžil na 25 minút, ale dnes som bol rád, že som.
Dôsledne som si vybral miesto na sedenie tesne pred odchodom vlaku tak, aby som bol v celom polootvorenom kupé jediným človekom a mal konečne kúsok času ponoriť sa do myšlienok, pozerajúc na krajinu za oknom, rozmýšľam nad rýchlosťou vlaku a tým, čo ma čaká poobede.
Kontrola cestovných lístkov, radšej ani nepočítam ktorá odkedy som na cestách:
"Váš lístok prosím..."
"Nech sa páči, tu je, interrail a pas..."
"Prepáčte, veľmi sa ospravedlňujem, ale tento lístok je neplatný..." (nasledoval môj nechápavý pohľad na to útle žieňa, zmiešaný s pocitom, že mám chuť sa s niekým povadiť)
"Ako to, že je neplatný, veď jeho platnosť je ešte ďalších 14 dní, má holografickú nálepku, dal som Vám k nemu aj môj cestovný pas???"
"Knižôčka nesmie byť kopírovaná, musí to byť originál, je mi to ľúto budete platiť ... CHF pokutu..." (radšej si to ani nepamätám koľko, mám však pocit, že to bolo viac, ako celý lístok, ktorý je platný 30 dní neobmedzene v rámci zúčastnených železníc)
"Ale ja som takto tento lístok dostal aj s kopírovanými kupónmi, už som na cestách druhý mesiac a ešte nik mi nepovedal, že je nejaký problém..."
"Naozaj je mi ľúto, ale podľa predpisu Vás musím považovať za cestujúceho bez platného cestovného lístka...", nedala sa odbiť sprievodkyňa.
"Ja mám predsa platný lístok, nemôžem za to, že Vám nik neoznámil skutočnosť, že aj takto môžu byť predávané lístky Interrail u nás..." (inak v tom čase, obávam sa že tomu tak je dodnes, ani predávané neboli, knižôčka bola luxus, ktorý nedostal skoro nik, vždy len zopár kopírovaných strán z nej)
"Prepáčte, ale bude to ... CHF..."
"Nie, nezaplatím ani frank, ja mám doklady v poriadku, môžete si to predsa overiť telefonicky..."
Nasledoval krátky telefonát, po ktorom opakovala stále tú istú pesničku dookola, vyzeralo to so mnou beznádejne. Napadla ma spásonosná myšlienka, v mobile som našiel číslo na medzinárodnú pokladňu košickej stanice. Nedával som tomu veľkú nádej, ale na moje počudovanie, opäť volala niekam do neznáma, kde nadiktovala to číslo a po chvíľke čakania začala konverzovať s prekvapenou pracovníčkou našich železníc.
Po skončení telefonátu sa všemožne ospravedlňovala, div sa od samej snahy nehodila k mojím nohám, len aby som jej odpustil. Vysvetlil som jej, že sa nehnevám (v skutočnosti to vo mne vrelo) a bol som rád, že ma konečne nechala na pokoji.
Osud chcel, aby som od nej ešte nemal definitívne pokoj, pri vystupovaní v Zürichu sa na mňa zavesila ako kliešť s tým, že mi vybaví potrebnú knižôčku pri pokladni. Nebol to žiaden problém, ak by som ich bol chcel aj 10, dostal by som ich.
Čakalo ma neskoré popoludnie, strávené so slovenskou Au-pairkou. Ako? To sem nepatrí, je ešte málo hodín. Prezradím len to, že tak, ako nepríjemne vyzeral ten deň, končil presne opačne, veľmi, veľmi príjemne...
