Začalo to hneď ráno, čítajúc moje obľúbené noviny v poloprázdnom vlaku na hlavnej stanici, vo výhľade pokojná cesta do Viedne, po 3 dňoch voľna, ktoré padli vhod. Keď tu zrazu, hrnulo sa k nám množstvo ľudí, samá batožina, odchod vlaku o 3 minúty. Bolo to rýchle, vlak bol v okamžiku plný na prasknutie, div nevytŕčali ruky nohy z okien a dverí. Začal som ľutovať že mám zvyk v týchto lokálkach sedávať na chodbe, pri dverách, pretože pohľad vpred bol jasný, tučný zadok, pohľad vpravo to isté, pohľad vľavo...
...počkať, čo to zachytili moje oči? Poslednú minútu pred odchodom sa k nám blíži postava, nádherne štíhla, tvár prekrásna, za ňou sa vlečie pravdepodobne otec s velikánskym kufrom, snažiac sa držať tempo a stihnúť odchod. Medzičasom som už vedel, že sa vo Viedni nekoná žiaden výpredaj storočia, ani sa všetci nerozhodli zrazu emigrovať, ale vďaka šikovnosti našich colníkov v Petržalke nestihli vlak cez Kitsee, ktorý im ufujazdil priam pred očami, zatiaľ čo čakali v colnom priestore a preto chcú ísť cez Marchegg.
" Prosím Vás, ide tento vlak do Viedne? "
" Samozrejme áno... " znela moja odpoveď a už som sa driapal k dverám s ochotou pomôcť s batožinou vo výhľade príjemnej spoločnosti (aspoň niečo) snáď až do Viedne. Vydýchol som si, nemusel som pátrať v cudzích jazykoch, bola z Banskej Bystrice, študentka, ktorá chodí každé leto do dobrovoľníckych detských táborov. Tieto aj iné detaily som vedel samozrejme skôr, ako sme stihli prekročiť hranice, vytiahnuť z ľudí informácie mi nikdy nerobilo problém.
Rutinná kontrola, náš colník či policajt sa neodvážili ani len pohnúť celú cestu až po hranice z miesta, na ktorom sedeli, boli si vedomí tej masy nazlostených cestujúcich. Rakúšania ako vždy úsmev, pozdrav, pohľad do pasu, udrieť si aspoň pečiatku a už sme sedeli v ďalšom vláčiku, v ktorom bolo podstatne viac miesta a hlavne pokoj, ktorý som hneď využil na pokusy o flirt.
Nebránila sa, skôr naopak, aj keď to dodnes nechápem (a vlastne s mojím lookom ani väčšina ľudí z môjho okolia) a flirtovali sme celú cestu, ubehla rýchlo, až som to začal ľutovať. Mala namierené do Klagenfurtu, teda sme nemuseli prechádzať na druhú stanicu, vlak odchádzal o hodnú chvíľu, ktorú sme vypĺňali pobehovaním po hale, zabávaním sa na holuboch, ale najmä flirtovaním. Vyvíjalo sa to divoko, detaily sem asi v túto dennú dobu nepatria, už, už som takmer zrušil všetky plány ktoré som mal, v očakávaní divokej cesty, ale nakoniec som sa nechal uhovoriť kolegom, aby som nebláznil. Kto ma pozná, vie, že konám impulzívne, veľakrát nerozmýšľam a skôr konám, nebolo by teda nič zvláštne, ak by som v ten večer usínal nie vo Viedni, ale niekde v stane po boku krásnej devy :-)
Zakýval som jej na rozlúčku, v mobile kontakt, v hlave chaos, vo vzduchu ešte to erotické napätie a prísľub, že ju určite prídem pozrieť do tábora, len čo to bude možné. V duchu som kalkuloval, ako to spraviť, kedy mám zopár dní voľno, ako, atď.
S nevôľou som sa teda pobral za povinnosťami, ktoré mi v ten deň vôbec nevoňali, pre istotu ma skoro zrazila električka, nastúpil som na opačný smer metra, úplne domrvil všetku prácu, ktorú mi pridelili a to všetko kvôli jednej neznámej a krátkemu flirtu...
Čo myslíte, šiel som nakoniec do Klagenfurtu? Stretol som sa s ňou?
(v niektorej z ďalších spomienok Vám to určite prezradím...)
