Deň dnes ubehol veľmi rýchlo, ani som sa nenazdal a bol čas pobrať sa do ďalšieho mesta. Ranný flirt vo vlaku sa zdal byť dávnou minulosťou, aj keď uplynulo sotva zopár hodín. Myšlienky boli stále nepokojné a snažili sa ma donútiť ísť do Klagenfurtu. Možno inokedy, dnes musím do Paríža, obhajoval som sa sám pred sebou.
Dôverne známa cesta, nočný vlak, nič zvláštne, pomyslel som si, ale to som ešte netušil, že nasledujúcich zopár hodín bude naozaj preplnených dianím a budem rád, až to budem mať za sebou. Ešte pred nástupom do vlaku som si vyzdvihol rozpis práce, zbežne ho skontroloval pohľadom. Zrak mi zastal na poznámke, že tento týždeň robím pohotovosť, ale nevenoval som tomu zvláštnu pozornosť.
Vlak sa konečne pohol, začítal som sa do ranných (až teraz som sa k ním dopracoval) novín. Sprievodca bol milý, decentne zakrochkal (iný výstižnejší výraz na to nie je možné nájsť), skontroloval lístok a porúčal sa. Okolo polnoci ma prebrala zo spánku SMS, nič zvláštne, keby v nej nestálo, že mi práve zmenili cieľ cesty, už to nie je Paríž, ale Amsterdam. Rýchla kontrola možných spojení, vybrať najvhodnejšie miesto na prestup, rozhodnutie padlo na Numberg Hbf, kde by som mal čakať na prestup iba necelú hodinu, to sa dá zvládnuť. Opäť raz som ocenil, že používam Interrail lístok, ktorý mi umožňuje kedykoľvek cestu prerušiť a pokračovať hoc aj iným smerom, než som pôvodne plánoval.
Nanominoval som sa do kupé k slečne, ktorá vyzerala byť náchylná k akceptácii mojej osoby ako spoločnosti počas ďalších zopár hodín bez zjavných protestov a rozhodol som sa, že si zdriemnem. To som asi nemal robiť, lebo túto noc zdriemnuť znamenalo zmenu plánu cesty. Ak tušíte ďalšiu SMS, tušíte správne. Nový cieľ: Berlín...
Frankfurt mám inokedy rád, ale v to ráno som musel vyzerať, ako keby mi niekto zjedol raňajky, na ktoré som sa tak tešil. Mal som na výber z dvoch spojení, ale na prestup som už nemal náladu, najmä nie na smiešne 4 hodiny ICE vlakom, zvolil som teda radšej dlhšie čakanie.
Kamaráti, ktorí z tohto dňa čakali pohľadnicu z Paríža sa neskôr nestačili diviť, ani v Berlíne som si neodpustil každodenný rituál, ale myslím si, že im to bolo tak či tak jedno, jediný, koho to mesto v ten deň vôbec netešilo som bol ja sám, o to viac, že pohotovosť začala divoko...
