Ráno bolo napriek všetkému chladné, čo bolo spôsobené asi tým, že pre väčšinu bola ešte noc. Musel som vstávať o 4:30, čakal ma jeden z tých pracovných dní. Veľmi sa mi zo spacáku nechcelo, mobil pípal, hlásil sa neodbytne o slovo. Rýchla cesta pod sprchu, čosi jednoduché zjesť, zamknúť stan a nasadnúť na bicykel smerom do mesta.
Vyzeral som naozaj zvláštne, takto skoro ráno na bicykli. Cesta ubehla rýchlo, železničná stanica v Klagenfurte už žila svojim životom, ktorý utícha až neskoro večer.
Vlak do Villachu odchádzal čosi okolo pol šiestej, v duchu som sa upokojoval, že dnes v ňom určite nezaspím a vystúpim tam, kde mám naplánované. Podarilo sa a ja som hľadal môj vlak, čo som zvládol prekvapivo hravo, na to, aký som bol ešte oťapený spánkom.
Štátna hranica. Aspoň nie som sám s mrzutým výrazom, rakúski aj slovinskí colníci sa tvárili veľmi podobne ako ja, na tvárach sa im po zhliadnutí môjho pasu zračilo prekvapenie, v osobákoch asi neboli zvyknutí na slovenský pas. Rakúšan sa ešte pokúsil predviesť svoj prehľad z geografie, nevyšlo mu to, Košice zadelil na sever, vraj tesne na hraniciach s naším severným susedom. Slovinec sa ho podujal opraviť a vyzeralo to, že sa o chvíľu pobijú, lebo pravdu si chceli hájiť obaja. Musím uznať, ten druhý sa celkom trafil, už som bol z východu, tesne nad Miškovcom :-)
Ďalšia cesta bola pomerne nudná, v duchu som sa snažil spomenúť si, aký je aktuálny kurz domácej meny. Neviem, možno sa mýlim, ale čo sa týka peňazí, snažili sa dobehnúť talianov, tie cifry síce neboli tak obrovské, ale aj tak ma vždy oblial studený pot pri pohľade na tú sumu až do chvíle, kým som si neuvedomil, že nie je ani v SKK, ani v EUR.
Celá organizácia dopravy v Ljubljane mi nikdy nesedela, mesto je to krásne, ale tie spoje, taký zvláštny chaos. Dostal som sa na dohovorené miesto, vybavil pracovné záležitosti a zistil, že mám pred sebou ešte skoro celý deň. Vrátiť sa do Klagenfurtu ihneď nedávalo zmysel, ale čo robiť tu?
Túto otázku mi nechtiac pomohol vyriešiť vodič autobusu, keď prudko zabrzdil a do mojej náruče padla mladá dievčina, na okamih ostala prekvapená, ale vzápätí sa spamätala a začala sa ospravedlňovať (týmto si nie som vôbec istý, po slovinsky viem dokopy zopár fráz, ale výraz v tvári naznačoval, že ju to mrzí). Mňa to nemrzelo ani kúsok, získal som výbornú sprievodkyňu po meste, aj keď, občas bol problém, keď zabudla, že po mne musí po anglicky...
Flirtíky som si tento krát odpustil, v hlave mi stále lietali obrazy z viedenskej stanice, ale v kontakty sme si aj tak vymenili a dodnes komunikujeme. Tých 6 hodín počas ktorých mi robila spoločnosť som jej už nie raz oplatil, v Paríži, v Amsterdame, kde som robil sprievodcu ja jej.
Večer mi bolo ľúto, že musím opäť na vlak, ktorý ma zavezie späť do Klagenfurtu a zaspával som s otázkou, čo mi prinesie ďalší deň...
