Ďalšie dni som strávil na bicykli, od rána do večera, stále šliapať do pedálov, do úmoru, až na pokraj síl.
Možno to vyzerá, že som sa po tieto dni rozhodol dobehnúť moju vlastnú lenivosť, vďaka ktorej som ten rok sedel po prvýkrát na bicykli práve v Klagenfurte, ale kto z Vás pozná tamojšiu scenériu, dá mi určite za pravdu, že sa niet čo čudovať.
Na jednej strane, krásne rovinaté cyklistické chodníčky, lahoda, takmer žiadna námaha, na strane druhej kopce, niektoré cyklocesty strmé, náročné aj pre skúseného cyklistu. Práve táto rôznorodosť je nádherná. Že sa dá nájsť aj inde, že to nie je nič výnimočné? Možno áno, ale...
Rád sa každý rok, ak mi to povinnosti dovolia vraciam do tohto kraja. Prečo? Jednoducho kvôli ľuďom, ktorí sú akýsi milší ako inde v Rakúsku, vážia si turistov, ktorí im prinášajú zisky z cestovného ruchu, nechcú ma iba ošklbať, ako keď zájdem s bicyklom po Slovensku (česť výnimkám, ale u nás sa akosi slušnosť nenosí a turista je len zlatý osol...) Je to aj preto, v akom stave sú cyklistické cesty, upravené, značené, aj to v človeku zanechá určitý dojem.
Keď som večer šiel spať, bolelo ma v úvodné dni celé ja, v ďalšie dni po vyše 150km prechádzkach aj to, čo na sebe nemám.
Deň voľna som chcel využiť na stretnutie s dievčinou z vlaku do Viedne, ale mal som opäť smolu, nemala na mňa čas, musela sa venovať deťom v tábore, kde bola ako dobrovoľníčka. Mal som taký divný pocit, že to sú len také výhovorky, veď keby chcela...
Pozrel som si aspoň mesto, doteraz som sa centrum obchádzal, samozrejme, na bicykli. Vedel som, že ďalšie dni budem opäť pracovať, navyše sa má zhoršiť počasie, tak som nasával všetku tú históriu plnými dúškami.
