Zopár ďalších dní som strávil striedavo na bicykli, v pracovnom vyťažení, v stane s mladou šarmantnou francúzskou dievčinou ktorá sa pritrafila jedného krásneho dňa na vrátnici kempu, jej dobre padlo, že ušetrila, mne príjemná ženská spoločnosť, ktorá spôsobila, že ma už ani tak nemrzeli tie neustále výhovorky dievčiny z vlaku do Viedne ktoré som počúval. Prečo nemohla? Skôr je na mieste otázka, prečo nechcela... Nad odpoveďou som sa nikdy nejako nezamýšľal, bol to fakt a basta.
Prišiel však deň, keď som musel toto pekne miesto opustiť, rozpis, ktorý som dostal z dispečingu jednoducho nepustil, musel som...
Opäť vlak, smer Viedeň, prestup na Prahu, deň voľna, teda nie celý, musel som sa ešte stíhať dostať do Berlína, kde som musel večer odovzdať zásielku. Niekto by toho cestovania mal dosť, ale mne to takto vyhovuje.
Večerný Berlín som si riadne ani nestihol obzrieť mal som len čosi vyše hodinu čas, aby som všetko stíhal vybaviť a ešte sa aj presunúť s východnej stanice na ZOO, kde ma čakal kolega. Patrične som mu vynadal, pretože na vlak, ktorý sa mal stať nasledujúcu noc mojím domovom som mohol nastúpiť na tej istej stanici, na ktorej som vystúpil. Tváril sa, že sa ho to nijako obzvlášť nedotýka, veď prečo aj, on má predsa čas.
Poloprázdny vlak, pokoj, mohol som premýšľať nad predchádzajúcimi zážitkami, ale aj nad tým, ako strávim voľné popoludnie v Paríži. Na nič prevratné som až do chvíle kým som zaspal neprišiel, sny si pamätám len výnimočne, takže netuším, čo sa mi snívalo.
Nechal som sa sprievodcom zobudiť o hodinu a pol skôr, než sme dorazili do cieľovej stanice. Ak som chcel to voľno popoludní, musel som sa najesť vo vlaku.
Robím to nerád, vyzerám poväčšine ako chudobný príbuzný, ceny sú na môj vkus väčšinou príliš vysoké. Pokojne som si odchlipkával rannú kávu, odjedal z raňajok, keď tu zrazu, zbystril som sluch, počul som rodnú reč, preplietanú s rómštinou. Nie, nezaspal som a nesnívalo sa mi to, do reštauračnej časti vozňa vošli 2 rómske rodiny s deťmi. Objednali si a mne skoro padla sánka. Už dobré 3 týždne čo som bol na cestách som nemal také raňajky, aké si dopriali oni. Z rozhovoru som vyrozumel, že sú na výlete do Paríža, ale už o 3 dni musia byť opäť v Belgicku, lebo musia ísť na úrad, aby ich nevrátili na Slovensko.
Dopoludnia som popri práci kolegovi spomenul túto príhodu a on sa iba pousmial: "Ekonomickí turisti, vizitka Slovenska..."
