Stalo sa to už pomerne dávno, ešte v časoch, keď sme boli dobrí kamaráti. Už ani neviem, ako sa Beus ocitol v Košiciach, tento detail mi dnes už uniká ale na detaily cesty do Bratislavy si pamätám tak, ako by sa to stalo len včera...
Bežne cesta do Bratislavy trvá čosi okolo 6 hodín a má cca 445 Km v celej svojej dĺžke, ale my sme museli ako vždy vymýšľať. Či už to bolo spôsobené tým, že obaja milujeme cestovanie v akejkoľvek forme (najlepšie nech to má kolesá, ešte lepšie, ak aj koľaje), alebo krátkodobým pominutím mysle.
Moja obľúbená pokladníčka sa ani veľmi nepozastavila nad skladbou cesty, trochu sa potrápila nad tým, ako to zadať do počítača, ale nakoniec sa jej to úspešne za mojej výdatnej pomoci podarilo. Nebola prekvapená našou požiadavkou, bežne som vymýšľal rôzne nezmysly, vypýtala si sumu, ktorú sme platili, popriala nám šťastnú cestu a my sme sa konečne mohli usadiť do kupé nočného vlaku do Brna. O tom, ako dávno to bolo svedčí aj to, že priamy nočný vlak do Brna už z Košíc nejazdí pekne dlho. Cesta začala úplne normálne, až do momentu, keď sa objavil sprievodca. Obligátne: "Dobrý večer, cestovné lístky prosím..." sa premenilo v divný pohľad na nás s otázkou, čo sme mu to ako dali, veď sedíme vo vlaku na Žilinu, ale na lístku máme smer Červená skala - Banská Bystrica. Začala sa šou, názorné ukazovanie trasy na mape siete železníc, jeho nechápavé pohľady a naše pobavené výrazy. Nakoniec, horko ťažko pochopil, ako to vlastne cestujeme a že ten lístok môže uznať, pretože ideme správnym smerom.
Až do Žiliny bola nuda. Vystúpili sme, pozdravil som polovicu stanice, (nie jednu noc som strávil v tejto budove, poznám tam veľa zamestnancov) aby sme zistili, že náš vlak do Margecian (áno, nepomýlil som sa, do Margecian) má meškanie. Telefonát do Čadce, či už prešiel hranicu, prípadne kedy odtiaľ odišiel, pohľad do grafikonu, že ešte je stále všetko v poriadku, prípojový vlak nás bude určite čakať, lebo meškanie by sa malo vtesnať do čakacej doby prípoja.
Nastúpili sme, usadili sa, či skôr zaľahli, aj keď iba v obyčajnom vozni 2. triedy na sedenie a netrpezlivo očakávali sprievodcu v nádeji, že sa opäť pobavíme. Otvorili sa dvere, odhrnul záves, napoly vstúpil, a začal: "Dobrý večč... Ježiši Kriste, to ste vy???? Dobrú noc..." a nedokončil, s takým divným pohľadom a určite ešte divnejšími myšlienkami zdúchol. Asi si poznačil kupé, ale napriek zatiahnutým závesom sa už neukázal. Možno to len predychával niekde v služobnom vozni.
Margecanýýýý, znel náš bojový pokrik ešte na stavadle, pohľad von oknom nám zmrazil toto nadšenie. My sme vchádzali na ústi od Spišskej Novej Vsi, náš vláčík-motoráčik nám na rozlúčku svietil koncovými svetlami na odbočke na Červenú skalu, pretože v momente nášho príchodu už bola ako neskôr vysvetľoval výpravca prekročená doba čakania. Na tak "frekventovanej" trase by ho tá minúta čakania naozaj zabila, keby nás bol počkal. Poviete si, že keď sme mali taký šialený nápad a čas sa túlať, nezabije nás, keď si chvíľu počkáme na ďalší prípoj. No ale ono to bol problém, ďalší vlak tým smerom išiel za bezmála 4 hodiny! S rôznymi prestupmi, stratou ďalších prípojov to spravilo meškanie na príchod do Bratislavy cca 9 hodín. Už som videl problém, tak sme sa rozhodli vyžiadať si potvrdenie o meškaní vlaku a zmeškaní prípoja. Ale to bol problém. Bolo to síce v čase, keď sa železnice ešte nedelili na "Zločineckú spoločnosť" a Cargo, boli ešte jednou firmou, v osobnej pokladnici nás odkázala do dopravnej kancelárie, kde po dôkladnom vysvetlení a zopakovaní problému a toho, čo po nich vlastne chceme na nás pozerali stále ako na hlupákov a nechápali, čo majú spraviť. Neviem, asi vypisovali zmeškanku po prvýkrát, ale netušili, ako sa to robí a o poznámke o strate prípoja ani radšej nehovorím. S ťažkosťami, ale predsa sme opustili kanceláriu s 2x (nechápali načo, veď cestujeme spolu) vypísanou zmeškankou.
Kto pozná Margecany, vie, že tam niet čo robiť, tak sme využili vlak do Gelnice, ktorý ale tak či tak šiel len do polovice úseku oproti pôvodnému prestupu a do ešte väčšej diery ako Margecany, aby sme sa naraňajkovali, prešli po meste a tak trochu si chceli utiahnuť z pokladníčky. V tom čase v Margecanoch ešte vydávali písané lístky a tzv. lepenky, tak v snahe preskúšať pokladníčku (keďže sprievodcovia mali aj tu problém s naším lístkom) sme jej predložili našu požiadavku na cestovanie. Šokovala nás rovnako bláznivou otázkou, či to chceme na písaný lístok, alebo v lepenkách, ale ak to druhé, máme si dôjsť tak o 2 hodiny a priniesť si aj igelitky na tie lístky. Bolo nám jasné, že nás prehliadla, ale čo bolo podstatné bez problémov určila traťové úseky pre výpočet cestovného. Potvrdilo sa, že ak je niekde počítač, ono to akosi vypľuje samo, tak vo väčšine staníc sa nad takým detailom nezamýšľajú.
Cesta do Zvolena bola spestrená len divnými pohľadmi ďalších sprievodcov na úsekoch, inak sa vliekla asi tak, ako ten motorový vláčik. Túto trať sme zvolili zámerne, kvôli množstvu a typu tunelov na trati, ale aj celkovej panoráme popri trati. Po príchode do Zvolena už bolo jasné to, čo sme tušili, že nedokážeme docestovať do Bratislavy v čase platnosti cestovného lístka. Keďže šlo o chybu spoločnosti, nie našu, domáhali sme sa nápravy v podobe predĺženia platnosti lístka o potrebnú dobu na docestovanie. Ten cirkus neprajem nikomu. Obviňovali nás, že je to falošný lístok, lebo taký sa nedá vydať, vymýšľali všetko možné i nemožne, ale v boji s mojou osobou boli aj tak nakrátko. Tento krát mi nestačila znalosť predpisov, presne citované body z tarify, musel som byť veľmi nepríjemný. Snažila sa nás presviedčať, že ak pôjdeme po inej trati, stíhame to, ale nedokázala pochopiť, že trváme na pôvodnej trati. Nakoniec to vzdala, čas čakania utiekol v rámci vadenia sa, ale cestovný lístok sme mali predĺžený a my sme mohli vyraziť na ďalšiu časť cesty.
Do Vrútok sme docestovali už bez meškania, prestúpili na rýchlik do Žiliny (opäť), aby sme šokovali sprievodkyňu (už nič zvláštne), keď ledabolo zobrala lístky do rúk, označila ich dierkovačom a až na našu poznámku, nech si vyberie, ktoré Vrútky sú jej sa na tento zahľadela a šla takmer do kolien, pretože nechápala. V Žiline sme chytili ďalšiu nočnú, prestúpili na bratislavský rýchlik a dorazili konečne do cieľa cesty.
Celá cesta, Košice - Margecany - Poprad - Ružomberok - Vrútky - Žilina - Vrútky - Margecany - Červená skala - Banská Bystrica - Zvolen - Hronská Dúbrava - Vrútky - Žilina - Trenčín - Trnava - Bratislava nám trvala od 22:20, celú noc a nasledujúci deň, ďalšiu noc až do rána a merala 969 Km. Aby to nestačilo, zachcelo sa nám ešte ďalšieho cestovania, tak sme smi v Bratislave kúpili ešte spiatočný lístok do Trnavy a previezli sa osobákom tam a späť...
