Skoro každý to už zažil, kto nie, je podľa šťastný človek...
Niekedy je to len spomienka, ktorá ešte stále zabolí, nedopovedané, nedokončené slová...
Občas sa vyskytne absolútne nevhodná konštelácia okolností, nesprávny dátum, v takej chvíli utekám z domu, z reality, ktorá ma obklopuje bežne (som už dosť veľký na to, aby niekomu tie moje úteky z domu mali vadiť a vlastne nevadia už od 15 rokov).
V lepšom prípade sedím na tejto výhybke, mojej obľúbenej, i keď je to trochu alibistické, lebo viem, že po nej, na rozdiel od vedľajšej hlavnej trate, chodia vlaky skôr výnimočne.
Zažila už mnohé moje sklamania, v láske, ale aj tie úplne bežné. Je vďačný poslucháč, ktorý mi rozumie aj bez toho, aby som moju ťarchu musel čo i len vysloviť. Nikdy mi nepovie, že som idiot, taký skvelý priateľ, aj keď nie živý... Zopárkrát už hliadka železničnej polície mala snahu ma odtiaľ vyhnať, neúspešne.
Inokedy len ujdem do virtuálnej reality, na internet, nevidím, nepočujem nič okolo seba. Mám tam väčšinu známych ktorí sa prekrývajú tak na 90 percent s kolegami z jednej agentúry.
Ak ma postihne ťažší stav, utekám stopom bez zjavného cieľa, postavím sa na cestu, vyberiem niektorú z tabuliek a vychutnávam si voľnosť, ktorú mi to prináša, spoznávam mnohých skvelých ľudí, alebo len tak riskujem, že budem mať totálnu smolu na šoféra.
Najťažší stav riešim prácou, mam tú skvelú výhodu, že do práce nemusím, ale chcem. Nie, nie je to moja vysnívaná práca, ale umožňuje mi vypnúť od problémov, jasné občas sa to plne nedá, je nutný úsmev číslo 5, prívetivá obsluha zákazníkov v rámci možností. Aj dnes na nočnej si nájdem zopár záchytných bodov...
Možno zajtra bude svetlejší deň...
Ako riešite takéto dni Vy?
